V troch predošlých úvahách obdivovali sme tajomstvo presvätej omše len v celosti akoby jedným pohľadom, a už tu sme videli, aká nádherná a zázračná j je sv. omša. Videli sme, že Bohočlovek v tichej, svätej chvíli premenenia zostupuje, aby ťa navštívil; prichádza, aby sa za teba obetoval; prestiera ti stôl a pripravuje ti nebeskú hostinu. Pri tom všetkom jeho vznešené Srdce zjavuje sa nám v celom svojom uponížení, v celej láskavosti, v obetavej oddanosti a otcovskej starostlivosti o naše spasenie a o našu večnú blaženosť.
A teraz môžeme prikročiť k podrobnejšiemu pozorovaniu tohoto sv. tajomstva. Je nekonečne hlboké, vznešené a rozsiahle, a každý nový pohľad na premenenie zakaždým nám objavuje nejakú novú krásu, vždy viacej a viacej sa nám odhaľuje šľachetné a predobré Srdce Spasiteľovo. Sv. Pavel kedysi písal o výške, hĺbke, šírke a dĺžke lásky Kristovej. Aj ja ti chcem v tomto článku ukázať dĺžku dobroty a lásky Srdca Ježišovho.
Pred niekoľkými rokmi sišiel som sa v Tirolskú s istým pruským generálom. Bolo to na Nanebovzatie Panny Márie. Generál bol protestant a predpojatý proti katolíckemu učeniu a životu i vypakoval predo mnou s kadejakými predsudkami. Medzi iným povedal: „Vy katolíci zasvätili ste dnes slávnostne smrť Máriinu. Ale prečo neoslavujete aj smrť Spasiteľovu?" U protestantov totižto je Veľký piatok sviatkom, kým u nás je len robotným dňom. Na to som mu odpovedal: Ponajprv, v deň smrti milých príbuzných nikto sa neteší. Nám katolíkom je výročitý deň smrti Kristovej dňom najhlbšieho zármutku. Avšak tento deň aj my opravdu vážne a úprimne zasvätíme, o tom sa môže pán generál presvedčiť na Veľký piatok v každom katolíckom farskom kostole pri službách Božích. V ten deň od veľkého žiaľu ani len nezvoníme. Po druhé, povedal som mu: My katolíci smrť Pánovu zasvätíme každý deň, a to pri sv. omši. — Tomu, pravda, generál nerozumel — i umĺkol.
Ty Kat. Čitateľ, tomu zaiste rozumieš, a tak netreba mi o tom písať dlhé, vedecké články, ale jednak upozorním ťa na katolícke učenie, že v premenení slávime pamiatku smrti Pánovej. Na to poukazujú aj mnohé obrady a kríže pri sv. omši, a pri všetkom, čo je s ňou spojené.
To je predovšetkým oltár. Keď biskup posviaca oltár, na ktorom sa má slúžiť sv. omša, predtým do oltárneho kameňa treba vytesať päť krížov. Potom biskup na stred oltára položí päť krížov utvorených z posväteného temianu a päť krížov z voskových sviec, ktoré na oltári dohoria. Ďalej predpis káže, aby sa na oltár, na ktorom sa má slúžiť sv. omša, postavil kríž s umučením. Aj na omšovom rúchu vidieť znak kríža všelijako a často vyšitý. Okrem toho kňaz pri sv. omši veľmi často žehná seba i obetné dary znamením sv. kríža, viacej razy, ako pri udeľovaní iných sviatostí. Či vieš, Milý Kresťan, prečo vídať pri sv. omši toľko krížov? To je preto, aby kňaz a ľud živo a stále boli upozorňovaní na Spasiteľovu obetu na kríži. Ale ešte viacej. Tieto kríže sú nielen upomienkou na minulosť, ale aj viditeľnými odznakmi udalostí prítomných. Ony oznamujú to, čo sa kedysi stalo na Golgote, a čo sa deje teraz v kostole na oltári. Ony jasne oznamujú, že sa obeta kríža pri premenení obnovuje. Čože sa stalo na Kalvárii, a čo sa deje na oltári?
Možno ti už dávnejšie odumrel otec, matka alebo niektorý z tvojich príbuzných. Ale vo výročitý deň ich smrti tvoje myšlienky vždy sa vracajú k ich smrteľnej posteli. Nuž, rozpomeň že sa teraz aj ty na tú zašlú dobu, na to ďaleké miesto, kde Syn Boží v ľudskej podobe zomrel za teba.
1. Kedysi a raz.
Keby si bol býval v Jeruzaleme vtedy, keď Spasiteľ zomrel na Kalvárii, a keby si bol ako kresťan - katolík stál pod krížom, ako Magdaléna a Ján, čo by bolo videlo moje oko, čo by bolo počulo tvoje ucho a čo by ti bola viera vyprávala? Bol by si tam videl, ako Ježiš Nazaretský, klinmi na kríž pribitý, visí medzi nebom a zemou. Bol by si videl Jeho telo, ranami pokryté a j ako vyteká z Jeho rán čerstvá krv, až do poslednej kvapky. A napokon bol by si videl, ako mizne so stratou krvi aj Jeho životná sila, až celkom vyhasne, a Ježiš v hrozných mukách zomiera.
Tvoje ucho bolo by z úst zomierajúceho počulo, ako sa ponosuje na opustenosť ešte aj zo strany Otca nebeského. Bol by si počul, že je Jeho srdce ponorené do mora najtrpkejšieho zármutku a smrteľného zápasu.
A keby si sa bol spýtal svojej viery, ako sa toto všetko mohlo tak stať, keby si sa bol spýtal, že čo znamená táto prehorká smrť najnevinnejšieho a najsvätejšieho človeka, viera by ti bola odpovedala: To všetko sa preto stalo tak, lebo sám Ježiš to tak chcel. Vrahovia by Mu nič neboli mohli urobiť, keby sa im sám nebol vydal do rúk. Krv Mu tečie z rán a mizne život, lebo sám tak chcel. „Nikto mi život nevezme, ale ja ho položím sám od seba, a mám moc položiť ho, a mám moc zase ho prijať!" (Ján 10, 18.)
A keď sa ďalej spytuješ svojej viery, prečo a načo dáva Ježiš svoj život, odpovie ti: Spasiteľ na kríži je kňazom, ktorý obetuje svoju obetu nebeskému Otcovi.
To, čo obetuje, je Jeho telo, Jeho krv a život. To je Jeho obetný dar. Kríž je oltárom; oddelenie krvi od tela je zabitím obety, a láska Jeho Srdca k Otcovi a ľuďom je ohňom, ktorý má stráviť túto najšľachetnejšiu obetu. Tento oheň spolu ničí aj veľký dlžobný úpis, ktorým pokolenie ľudské od spravodlivosti Božej bolo odsúdené na večné muky. Výkupné je zložené, spravodlivosť Božia je vyplatená, a zamknutá pokladnica milostí Božích je znovu otvorená: „Dokonané je!" Tu sa otvorilo a zjavilo Srdce Spasiteľovo, tu sa zjavila Jeho láska a poslušnosť k Otcovi, Jeho dobrota, útrpnosť a zmilovanie nad ľuďmi.
Toto sa stalo v najvýznamnejší deň sveta, v naj požehnanejšiu hodinu časov, na najsvätejšom mieste sveta, na kopci Golgoty. Na to myslí každý veriaci kresťan, keď v cirkevnom roku prichádza Veľký piatok. Ale táto rozpomienka na smrť Kristovu je predsa len obrazom v našej duši, a nič viacej. A hoci by si aj bol vo Veľký piatok tam v Jeruzaleme, a keby si stál na tom istom mieste, kde kedysi Spasiteľ život za nás obetoval, videl by si tam síce mohutný obraz Ukrižovaného, hlavu ktorého zdobia skvosty. Videl by si sochy prebl. P. Márie a sv. Jána, rúcho ktorých je z najčistejšieho striebra. Videl by si sedemramenný svietnik a mnohé iné lampy; ktoré osvecujú svätyňu. Ale samého Spasiteľa visiaceho na kríži by si tam nenašiel. Ak Ho chceš naozaj a v skutočnosti nájsť, a ak si žiadaš aj teraz tam byť, kde sa za teba skutočne obetuje, môžeš Ho ako kresťan - katolík nájsť v tvojej blízkosti, a to každý deň. Kde a kedy? Tam vo farskom kostole, v tú hodinu, keď sa zvoní na sv. omšu, a vo chvíli sv. premenenia.
2. Teraz a vždy.
Spasiteľovi to nebolo dosť, že sa raz na kríži za nás obetoval. A neskorším kresťanom nechcel zanechať len slabú rozpomienku na túto obetu. On chce túto obetu aj naďalej konať a obnovovať, a to aj činí, vo sv. omši. Porovnaj len premenenie vo sv. omši s tým, čo sa stalo na kríži. Čo vidí oko pri premenení, čo počuje ucho a čo učí viera?
Kňaz, berúc do ruky chlieb a kalich s vínom, žehná ich znakom sv. kríža, a potom vyslovuje nad nimi tie sväté slová, ktoré sám Kristus Pán povedal pri poslednej večeri. Žatým si kľaká a zasa vstáva, pozdvihuje hostiu a kalich do hora, potom ich kladie na oltár, a zasa si úctivé zohýba koleno až k zemi. Toto je to, čo vidíme a počujeme pri premenení. Čože to znamená? Či je to len suchá ceremónia a či niečo viacej ? Čo nás učí o tom viera?
1. Viera učí, že v premenení chlieb a víno premieňa sa neviditeľným spôsobom na telo a krv Kristovu. Tým sa sám Kristus Pán prítomným stáva nie obrazne, lež osobne, opravdivo a skutočne. Na oltári je teda ten istý Bohočlovek, ktorý bol predtým na kríži na Golgote. Tam bol očiam ľudským viditeľný vo svojom človečenstve; Jeho božstvo však aj tam bolo skryté. Tu, na oltári je aj Jeho človečenstvo skryté pod závojom dvoch spôsobov. Ako na kríži pod rúškom viditeľného človečenstva opravdivé prítomné bolo aj Jeho božstvo, tak opravdivé je prítomné na oltári Jeho božstvo a človečenstvo pod závojom chleba a vína.
2. Na kríži Pán dal sa celkom dobrovoľne preložiť do stavu obetného, a to čo vtedy obetoval, bolo Jeho telo a Jeho presvätá krv. Viera ťa učí, že aj v premenení sa dáva Pán preložiť do stavu obetného slovami kňaza, a že aj tu obetuje svoje presväté telo a svoju presvätú krv. Sú to teda tie isté obetné dary a tá istá dobrovoľná oddanosť, ako na kríži.
3. Viditeľné obetovanie na kríži stalo sa tak, že krv Pána bola od tela násilne oddelená. Tým nastala smrť Pánova, a zabitie nevinného Baránka Božieho bolo dokonané. Aj v premenení je v istom zmysle oddelenie krvi od tela. Tu sú oddelené nielen viditeľné spôsoby chleba a vína; viera učí, že mocou slov Kristových: „toto je telo moje", zvlášť telo Pánovo býva prítomné, a potom mocou slov: „toto je kalich mojej krvi", zase zvlášť presvätá krv Pánova býva prítomná. Cirkevný učiteľ, sv. Gregor Nazianský, hovorí: „Slovo kňazovo je akoby meč, ktorý rozdeľuje telo a krv Pánovu." Pravda, Pán pri premenení netrpí a nezomiera znova, ináč obeta premenenia by zakaždým bola novou a od obety kríža rozdielnou obetou. Toto však Pán nechce; On chce, aby obeta sv. omše bola tá istá, čo na kríži. Na kríži krvavá, na oltári však nekrvavá.
4. Ďalej, keď hlbšie nazrieš do Srdca Ježišovho, viera ti pri premenení ukazuje ten istý oheň, ktorý strávil obetu na kríži. Tá istá láska, ktorá ho tam na kríž pribila, privádza Ho aj na oltár. Tá istá láska k Otcovi, ktorá sa tam pred Ním uponížila v najhlbšej poslušnosti, aby Ho pred celým svetom oslávila a Jeho meno zvelebila, tá istá láska uponižuje sa znovu na oltári v stave obety na Jeho česť, pochvalu a povďačnosť. A j ako Ho láska k ľuďom tam na kríži učinila zmiernou obetou, tak je to zasa tá istá láska, ktorá to isté činí aj na oltári.
5. A ešte niečo ťa učí viera. To prehojné ovocie, ktoré nám smrť Pánova na kríži vydobyla, nemá byť nikdy stratené a vyčerpané. Aj teraz má ho nájsť každý, kto ho hľadá; a nájde ho vo sv. omši. Skoro by som povedal, že nebeský mincovník na kríži zaopatril zlato a striebro, ktoré v ohni utrpenia roztopil a zhotovil z neho peniaze, a vo sv. premenení každý deň predkladá ti ich na oltári, aby si si za túto cenu mohol kúpiť všetky nebeské poklady, ktoré potrebuješ.
Keď teraz všetko to, čo sme dosiaľ povedali, zhrnieš dovedna, sám sa presvedčíš, že Tridentský cirkevný snem mal pravdu, keď učil, že obeta omše sv. je jedna a tá istá obeta, ako obeta na kríži, že ten, kto sa rukami kňaza obetuje, je tu i tam ten istý, len spôsob obetovania je rozdielny. — Za cirkevného roku všetky hlavnejšie udalosti zo života Pánovho zasväcujeme: na Zvestovanie P. Márie svätíme Jeho vtelenie, na Vianoce Jeho narodenie, na Veľkú noc Jeho zmŕtvychvstanie, atď. Všetky tieto sviatky sú len výročnou rozpomienkou na patričné tajomstvá, ale samé tajomstvo sa v tie dni viacej neopakuje. Na Vianoce sa Kristus Pán znovu nenarodí, na Veľkú noc nevstáva znovu z mŕtvych. No celkom ináč je to vo sv. omši. Ona je nielen rozpomienkou na to, čo predstavuje, lež v nej sa znovu aj opakuje to, na čo upomína. Pri sv. omši obnovuje osobne prítomný Bohočlovek to, čo pri poslednej večeri a na kríži vykonal. Tak svätí Cirkev sv. tieto dve tajomstvá nielen raz v roku, ale každý deň, a pri každej sv. omši. V tomto ohľade je pre nás každý deň Zeleným štvrtkom a Veľkým piatkom.
Tu je však jedna vec veľmi podivná a pozoruhodná. Keď je tomu tak, že vo sv. omši obnovuje sa obeta kríža, niekto by mohol prísť na tú myšlienku, že ani jeden deň v roku nie je natoľko primeraný k obnoveniu tejto obety, ako práve Veľký piatok, kedy táto obeta bola po prvý raz uskutočnená. Ale Cirkev kat. práve vo Veľký piatok a len v tento jediný deň neslúži sv. omšu. V Zelený štvrtok posviacajú sa dve hostie: jedna z nich sa uloží na bočnom oltári pre nasledujúci deň. Na Veľký piatok kňaz ju prenáša v sprievode na hlavný oltár. Po niekoľkých modlitbách potom dvíha ju jednou rukou hore a žatým prijíma ju vo sv. prijímaní. Na Veľký piatok teda niet premenenia, a tak niet ani obnovenia obety Kristovej na kríži, inými slovami: niet sv. omše. A prečo je to?
Preto, aby každý kresťan - katolík vážne a živo bol upozornený na tú dôležitú pravdu, že sv. omša má svoj pôvod, svoju celú podstatu, svoju vysokú cenu od obety kríža. Preto Cirkev kat. vo Veľký piatok pri službách Božích hlavnú váhu kladie na to, aby nám pred oči živo predstavila obetu kríža. Toto sa deje pomocou spevov o umučení Pánovom, ďalej odhalením kríža, stavaním Božieho hrobu, atď.
Ale Cirkev nezabúda pri tom, že Ukrižovaný aj na Veľký piatok v nej žije. Preto kňaz ukazuje veriacim svätú hostiu, v ktorej je Ukrižovaný prítomný vo svojom oslávenom stave. Takto má katolík vo Veľký piatok pri službách Božích nielen rozpomienku na obetu kríža, lež aj samého Ukrižovaného, hoci sa obeta kríža v ten deň neobnovuje.