Historický vývin omšovej obety, ako sme ho sledovali od večeradla až po 3. storočie, ukázal, že Cirkev veľmi skoro prišla k tej forme, ktorú potom ustálila pre nasledujúce časy. Všetky východné i západné liturgie, akokoľvek sú rozličné vo svojich jednotlivostiach, zachovalý si základnú formu z 2. ba hádam už z 1. storočia. No ešte jednou dôležitou vývojovou fázou prešla omša, kým sa ustálila v špecificky rímsku liturgiu.
Rímsky duch svojou obsažnosťou, svojou lapidárnou dôkladnosťou stvárňoval a brúsil toto umelecké dielo vo štvrtom až šiestom storočí a utvoril tak rímsku omšu takú, ako sa s ňou stretávame dneska. Teraz však nie je našou úlohou, aby sme skúmali jednotlivé čiastky, ktoré daroval omši Rím a západ (keď budeme zvlášť hovoriť o jednotlivých čiastkach, vrátime sa aj k dejinnému vývoju), treba len na jedno poukázať, že v predomši nasledoval akýsi presun: dosiaľ bola v starokresťanskej predomši najprv čítaná bohoslužba a po nej modlitbová bohoslužba, prosebná modlitba obce; v rímskej omši túto modlitbu pozvoľna prestali používať, ako sme počuli; miesto toho však nahromadili cez nasledujúce storočia pred čítanú bohoslužbu celý rad modlitieb, ktoré môžeme spolu nazývať modlitbovou bohoslužbou.
Keďže mi teraz veľmi záleží na tom, aby som ukázal čitateľom hlavné črty dnešnej omše a až potom bližšie objasnil podrobnosti, chcem teraz načrtnúť stručný nárys či stavebný plán dnešnej rímskej omše.
Výstavba svätej omše.
COMMUNIO
/prijímame/
- Obetná hostina, božským chlebom, Božský chlieb.
PREMENENIE
/kánon/ /obetujeme/
- Obeta,stava sa,Baránok Boží.
PRÍPRAVA OBETY
/dávame/
- Obetný sprievod, Náš chlieb, Ľudský chlieb.
CREDO
3. Kázeň, 2.Evanjelium, 1.Epištola alebo iné čítanie.
- Poučná bohoslužba, Boh skláňa sa k nám, Počúvame, Božie slovo.
4. Cirkevná modlitba /prosba/, 3.Gloria /chvála/, 2. Kyrie /túžba/
1. Stupňová modlitba /ľútosť/.
- Modlitbová bohoslužba, My ideme k Bohu, Modlime sa, Ľudské slovo.
Pre názorné vysvetlenie hovorím obrazne: omšu môžeme porovnať so starokresťanským kostolom, ktorý má dve časti: átrium - predsieň a vlastnú svätyňu. Tak isto aj omša sa delí na dve veľké, od seba vnútorne oddelené, no predsa vzájomne od seba závislé časti: predomšu, menovanú tiež omšou katechumenov, a obetnú omšu.
Predomša má pripraviť duchovne i duševne na obetu. Ako predsieň tvorí prechod z ulice do domu božieho, tak aj predomša nás chce previesť zo života vo svete do svätyne obety. V predomši vládne Slovo (Logos), jej cieľom totižto je viera, jej hlavným účelom je poučenie.
Obetná omša tvorí svätyňu. Tu sa stáva „Slovo telom", tu sa stáva slovo činom. Jej cieľom je svätá obeta Ježiša Krista, ktorú prináša Cirkev rukami kňaza nebeskému Otcovi a na ktorej má obec veriacich činnú účasť obetným sprievodom a obetnou hostinou.
Lepšie si pozrime predsieň. Tiež má dve časti. V prvej ide človek v ústrety Bohu, v druhej sa skláňa Boh k človekovi. V prvej človek v modlitbe hovorí k Bohu, v druhej Boh vraví človeku v čítaní a poúčaní. V prvej človek dáva svoje slovo, v druhej prijíma božie slovo. Predomša sa teda rozdeľuje na modlitbovú bohoslužbu a bohoslužbu čítania a poučenia.
Ak teda chcem správne prejsť predsieňou omše, musím vykonať dva úkony. Vyjadrím ich slovom: modlím sa a počúvam.
Modlitbová bohoslužba predstavuje akýsi druh nebeskej púte, ktorá má viac stupňov. Z hĺbky svojej nízkosti vystupujeme až k trónu božiemu: 1. stupňom je ľútosť (v stupňovej modlitbe); 2. stupňom je túžba a žiadosť (Kyrie); 3. stupňom je chvála božia (v Glória); 4. stupňom je prosba v cirkevnej modlitbe. Hľa, takto sme zo svojej úbohosti vystúpili až k trónu božiemu.
V čítanej bohoslužbe ide nebeský Otec do polcesty naproti svojmu dieťaťu, vezme nás za ruku a vraví k nám: 1. skrze vyslanca božieho (v epištole čiže lekcii); 2. skrze svojho jednorodeného Syna (v evanjeliu); 3. skrze Cirkev ústami kňaza (v kázni). Modlili sme sa a počúvali sme, teda sme hotoví a pripravení vstúpiť do svätyne. Vrátnikom je viera (Krédo). On nám otvorí dvere a my zastaneme v jasno ožiarenom chráme.
Prekročíme svätyňu omše. Má tri časti. Stredná časť je srdcom, je veľsvätyňou omšového chrámu. Je to Kristova obeta. Ľud volá túto časť premenením, v liturgickej reči sa nazýva kánonom, vo východnej Cirkvi ju volajú „anafora". Účastníci sa dostanú do styku s obetou obetným sprievodom a obetnou hostinou. Oba tie úkony sú svoreňmi, ktoré nás spájajú s Kristovou obetou. Napred je príprava na obetu alebo pristúpenie obce k obete. Voláme ju obetným sprievodom čiže ofertóriom. Potom nasleduje obetná hostina čiže komunio. Omša má teda tri čiastky: obetný sprievod, premenenie a obetnú hostinu. V obetnom sprievode dávame najavo svoju účasť na obete darom. V premenení sa skladá do našich rúk Pánovo telo a krv Pánova a my môžeme obetovať nebeskému Otcovi božského Baránka. Pri obetnej hostine zas prijímame späť svoj dar, ale už zbožštený; v obetnom sprievode dávam svoj chlieb a prijímam zaň pri obetnej hostine nebeský chlieb. Tri úkony teda musíme vykonať v omši. Krátko ich môžeme označiť: dávam, obetujem, prijímam.
Teraz je nám teda už jasný náčrt alebo stavebný plán omše. Delí sa na dve hlavné čiastky: predsieň a svätyňu, predomšu a obetnú omšu. Obsahuje päť veľkých úkonov:
Modlím sa . . . . v modlitbovej bohoslužbe,
počúvam . . . . v čítanej bohoslužbe,
dávam . . . . v obetnom sprievode,
obetujem . . . . v kánone,
prijímam . . . . v obetnej hostine.
Týchto päť úkonov sa spája v krásnom súlade. No sú nanajvýš dôležité aj pre riadnu účasť na omši.
Týchto päť úkonov nám umožňuje správne porozumieť, že Kristova obeta je zhrnutá v dvojnásobnom dávaní a prijímaní: v predomši dávam svoje slovo (v modlitbe) a prijímam zaň božie slovo (v čítaní a kázni). V obetnej omši dávam vlastný chlieb (v obetnom sprievode) a prijímam božský chlieb (v obetnej hostine). Medzi týmto svätým dávaním a prijímaním leží na oltári obetovaný usmrtený Boží Baránok. Tak sa spĺňa v každej omši obraz z Jakubovho sna o nebeskom rebríku: Anjeli vystupujú a vynášajú hore naše slovo, náš chlieb, a anjeli zostupujú a prinášajú nám nebeské slovo a nebeský chlieb. V omši sa naozaj splnili Kristove slová: „Uvidíte nebo otvorené i uzriete anjelov božích vystupovať a zostupovať nad Synom človeka."
Hádam nasledujúca úvaha nám dovolí jasne nazrieť na dve hlavné čiastky omše: dve dobrá nám poskytuje kresťanstvo: vieru a milosť. Kristus môže sa dvojako stať majetkom našej duše: skrze vieru a skrze božský život milosti, ktoré vždy znova a znova dostávame a ktoré sa v nás rozvíjajú vo svätej omši. V predomši dostávame vieru alebo Krista vo viere. Preto je Evanjelium vrchol predomše, Krédo je doznením. V obetnej omši sprítomňuje sa Kristova obeta, ktorá nám vykupuje božský život, dáva sa nám Eucharistia, ktorá nám tento život udržuje a rozvíja.
V pontifikálnej omši sa tieto dve dobrá viditeľne zvýrazňujú. V predomši je strediskom biskupská katedra, symbol to učiteľského úradu. Tam sa vykonáva celý dej. V obetnej omši je stredom oltár, symbol Kristovej obety na kríži.
Tomáš Kempenský krásne hovorí o týchto dvoch ohniskách svätej omše: „V klenotnici Cirkvi božej sú pripravené dva stoly. Jeden z nich je stôl posvätného oltára, na ktorom je svätý chlieb, t. j. predrahé telo Kristovo. Druhý je stôl božieho zákona a obsahuje sväté učenie, učí svätej viere a bezpečne vedie až do vnútra, za oponu, kde je svätyňa svätých... Uznávam, že kým žijem v žalári tohto tela, potrebujem dve veci, totiž pokrm a svetlo. Preto si mi dal, slabému, svoje sväté telo na posilnenie tela i duše; a k nohám si mi položil za sviecu svoje slovo. Bez týchto dvoch (darov) by som nemohol dobre žiť; lebo slovo božie je svetlo mojej duše a tvoja Sviatosť chlieb života."
IV. Dejinný vývin predomše.
Poznáme už stručný náčrt rímskej omše. Teraz chceme poznať jednotlivé čiastky. Zase budeme kráčať po práve započatej ceste dejinného vývoja. Podľa dejinného vývinu častí najlepšie porozumieme dnešnú omšu. Prizrime sa teda ustavičnému vývinu predomše. Najprv podáme prehľad dejinných fáz.
1. Bohoslužba v synagóge. Ako sme práve vyššie spomenuli, predomša má svoj pôvod v synagogálnej bohoslužbe, ktorá sa za čias Kristových rovnako konala vo všetkých synagógach v Palestíne i v diaspóre. Bola to laická bohoslužba a mala akýsi bohoslužobný poriadok a presne ustálený perikopový poriadok. V podstate skladala sa z dvoch čítaní; prvé bolo z tóry (zákona Mojžišovho), druhé z prorockých kníh. K čítaniu sa pojilo výchovné vysvetľovanie, teda akási kázeň. Medzi čítaniami bol žalmový medzispev. Bohoslužbu zakončovala dlhšia, slávnostná modlitba obce. Zapamätajme si hlavné čiastky synagogálnej bohoslužby. Sú to: dve čítania, medzi nimi žalmový spev, kázeň a modlitba obce. To sú prvky, ktoré prevzala Cirkev do predomše ako trvalú liturgickú hodnotu a v nej ich aj zachovala. Ony tvoria podnes jadro a podstatu predomše.
Vývoj predomše.
Služby božie v synagóge: 1. čítanie: Zákon; Spievanie žalmov; 2. čítanie: Proroci; Spoločná modlitba.
Svätá omša v II. storočí (Justín): 1. čítanie: Starý zákon; Spievanie žalmov; 2. čítanie: Evanjelium; Kázeň; Prosebná modlitba obce.
Svätá omša v III.-IV. stor. (Apoštolské ustanovenia): 1. čítanie : Starý zákon; Spievanie žalmov; 2. čítanie: Nový zákon; Spievanie žalmov; 3. čítanie: Evanjelium; Kázeň; Prosebná modlitba obce.
Svätá omša v Ríme vo IV. - VI. stor.: V kostole zhrom.: kolekta; Litánie s Kyrie; Spev pri vchádzaní; Glória; 1. čítanie: Starý zákon; Medzispev; 2. čítanie: Epištola alebo Starý zákon; „Aleluja“; 3. čítanie: Evanjelium; Kázeň; Prosebná modlitba obce.
Svätá omša v VII. storočí v Ríme (Gregor I): Introit; Kyrie; Glória; Orácia; 1. čítanie: Epišt. (Čít.); Graduále; „Aleluja.“; 2. čítanie: Evanjelium; Kázeň.
Dnešná svätá omša: Stupňové modlitby; Skrátený introit; Kyrie; Glória; Epištola (Čítanie); Graduále; „Aleluja.“; Evanjelium; (Kázeň); Krédo.
2. Predomša v 2.—4. storočí. O utváraní predomše v prvých troch storočiach máme dosť presné správy. Dve najdôležitejšie svedectvá podávajú nám: svätý Justín, mučeník, (už na 19. strane spomínaný) a takzvané Apoštolské konštitúcie. Apoštolské konštitúcie vzniklý na východe asi okolo roku 400, a to z rozličných spisov, ktoré však jestvovali už skôr, a podávajú nám najstarší, obšírny omšový text. Obsahujú ďalej nariadenia o bohoslužbe a kresťanskom živote. Je to akýsi druh rituálu, V II. knihe, 57. kapitole nachádzame podrobný opis predomše:
„Teraz nech číta lektor z vyvýšeného miesta v strede chrámu Knihy Mojžišove a Knihu Josue, Knihy sudcov a Knihy kráľovské, k tomu Knihu Jób a Knihu Šalamúnovu, Knihy Paralipomenom a všetko, čo je v Písme o návrate národa, a aj šestnástich prorokov. Potom nech nasleduje žalmový spev. A teraz nech sa čítajú Skutky apoštolské a Listy nášho spolupracovníka Pavla, ktoré z vnuknutia Ducha svätého napísal Cirkvi. Diakon alebo kňaz nech číta nato Evanjeliá, ktoré som vám nechal ja Matúš a Ján a ktoré vám zanechali pomocníci Pavlovi Marek a Lukáš. Pri čítaní Evanjelia majú kňazi a diakoni i všetok ľud stáť v hlbokej tichosti a načúvať. Potom nech sa obráti kňaz osobitne s napomenutím k ľudu. A konečne nech nasleduje reč biskupa, ktorý je kapitánom lode. Ostiári nech stoja pri vchode mužov a nech ich upozorňujú, diakonisky nech sú zase pri ženách.
Ak pristihnú dakoho, že nesedí na svojom mieste, takého nech diakon, ktorý vykonáva službu podkormidelníka, napomenie a pošle ho na jemu určené miesto, lebo chrám má sa podobať nielen lodi, ale i košiaru. Lebo ako pastieri triedia zvieratá, mienim tým kozy a ovce, podľa pohlavia a veku a ako každé z nich uteká k seberovnému, tak aj v kostole má byť. Mladší majú sedieť osve, ak je pre nich miesto; ak však nie je, tak nech stoja vzpriamení; starší však majú sedieť podľa poriadku; otcovia a matky majú vziať k sebe dietky, ktoré stoja. Mladšie ženy majú tiež oddelene sedieť, ak je miesto, ale ak nie je, tak majú stáť za ženami; vydatým ženám, ktoré už majú dietky, treba ustáliť tiež zvláštne miesto; panny, vdovy a matróny majú sedieť alebo stáť celkom vpredu. Diakon sa má postarať o to, aby každá osoba hneď po príchode zaujala svoje miesto a aby si nesadla pri vchode. Preto diakon ma dozerať na ľud, aby nikto nešepotal, nespal alebo sa nesmial, ani sa nehniezdil. Lebo v kostole treba sa spravovať slušne, trpezlivo a pozorne a počúvať len slovo božie. Preto ma j u si všetci vstať a pozerať smerom k východu slnka a keď katechumeni a kajúcnici opustili zhromaždenie, majú vysielať svoje modlitby k Bohu, ktorý tu vládne nad nebesami nebies, východu, a tam sa rozpomenúť na počiatočnú blaženosť (pastvu) v raji, položenom oproti východu, z ktorého človek bol vyhnaný, lebo nedbal na príkaz boží a uveril zlej rade hadovej."
Pri opise svätej omše, spojenej s vysviackou, hovorí sa o predomši a uvádza sa podrobne nasledujúca spoločná modlitba:
„A po prečítaní zákona, prorokov, našich Listov a Skutkov a Evanjelia pozdraví ordinovaný zhromaždenie a hovorí: Milosť Pána nášho Ježiša Krista a láska Boha Otca a spoločenstvo Ducha svätého nech ostáva s vami všetkými. A všetci odpovedajú: I s duchom tvojím! A po tomto pozdravení má prehovoriť k ľudu poučné slová. Po skončení poučnej prednášky hovorím ja Andrej, brat Petra, aby diakon, keď už všetci vstali, vystúpil na vyvýšené miesto (ambo) a zavolal: Aby nikto z načúvajúcich (nebol viac tuná) ani nikto z neveriacich! Keď všetko stíchne, nech hovorí: ..." A nasleduje dlhá modlitba, ktorú pre stručnosť neuvádzame.
Keď chceme z týchto svedectiev zrekonštruovať predomšu, zistíme, že závisí celkom od priebehu bohoslužieb v synagógach. Údaje Justínove sú bohužiaľ príliš všeobecné na to, aby mohli umožniť určité závery o bližšej stavbe najstaršej bohoslužobnej praxe rímskeho čítania. Hovorí o akomsi predčítavaní z Pamätihodností apoštolských alebo z Píšem prorockých. Rozhodne však tým nechce prízvukovať ani poriadok v následnosti ani voľbu medzi oboma. Preto nachádzame v orientálnych apoštolských konštitúciách už akúsi trojčlennú sústavu čítania starozákonného, apoštolského a evanjeliového. Toto sa udržalo a zachovalo u Arménov, v ríte ambroziánskom a mozarabskom až podnes. Aj v Ríme ostala trojdielna sústava čítania: ešte dnes máme zbytky toho v rímskom misáli vo veľkopiatočnej liturgii, v kvatembrových omšiach a v niektorých omšiach v pôstne stredy. Neskôr sa obidve hlavné cirkevné liturgie, totiž rímska a byzantská, vrátili k dvojčlennej sústave čítania.
Podstatnou častou predomše bola kázeň, ktorej trvanie sa niekedy hodne roztiahlo: najprv kázali kňazi jednotlivým stavom na spôsob našej nedeľnej „kresťanskej náuky" a potom "biskup povedal kázeň pre všetkých veriacich.
Zo spevných častí ostal prastarý pozostatok liturgie medzi dvoma čítaniami. V Ríme bol umiestený jeden spev (neskôr graduále) po prvom a iný spev (neskôr spev „Aleluja" alebo traktus) po druhom čítaní. Zakončenie slovnej bohoslužby tvorila prosebná modlitba obce, ktorú nám ukazujú už prvé storočia od dní apoštolských tak sústavne ako nijakú inú časť. (Pavol, Klement, Justín, Hipolyt, Apoštolské konštitúcie, liturgia Veľkého piatku.) „Oremus", ktoré je akosi bez súvisu pred ofertóriom, je v rímskom misáli podobné osamotenému kolu dajakého zlámaného mosta, ostatný pozostatok prastarej liturgickej modlitby. V Apoštolských konštitúciách práve vidíme, že katechumeni boli prepúšťaní cez prosebnú modlitbu obce, a to je aj príčina, prečo sa táto modlitba počítala už k obetnej omši. Pokladám však za správnejšie hľadieť na túto modlitbu ako na zakončenie predomše: celá predomša sa nám totiž javí ako slovná bohoslužba; len potom začína obetná bohoslužba, ktorej obsahom je Eucharistia. Preto by som tiež radšej vyhýbal výrazu ,,omša katechumenov", tým viac, že tento názov dneska už beztak nie je časový.
Uvedené pramene nás oboznamujú aj s niektorými nepodstatnými zvykmi, ktoré ešte dnes nachádzame: Tak už vtedy zvláštneho vyznačenia dostávalo sa ohlasovaniu evanjelia; spieval ho diakon alebo kňaz, pričom kňaz i ľud prejavili úctu i bázeň tým, že stáli.
3. Liturgia Veľkého piatku. Zatiaľ čo sme celkom dobre poučení o stavbe predomše v prvých troch storočiach, ďalší vývoj rímskej omše je zahalený temnotou; v čase od 4. storočia až po 7. roztvára sa nám medzera v historických svedectvách a máme naporúdzi len chudobné správy o omši tohto času. Až v 7. storočí stretáme sa s najstarším rímskym omšovým poriadkom, ktorý nám súčasne predstavuje aj koniec vývoja k rímskej forme eucharistickej slávnosti. Líši sa však od starokresťanskej omše Apoštolských konštitúcií v mnohých bodoch. Ale zato aj starokresťanskú predomšu mávali v rímskej Cirkvi. Nato ukazuje nám dnešná liturgia Veľkého piatku, ktorá predstavuje svojou prvou časťou predomšu celkom tak, ako je opísaná v Apoštolských konštitúciách. V liturgii Veľkého piatku máme teda spojujúci člen a most medzi pôvodnou liturgiou a rímskou omšou. Nech si len čitateľ otvorí omšovú knihu na Veľký piatok: bohoslužba sa začína bez spevu po nemej prostrácii (padnutie na tvár pred oltárom) prvým čítaním, ktoré koná lektor (prorok Oziáš), nato nasleduje traktus, rad veršov zo Spevu Habakukovho; nato jedna orácia. Potom subdiakon spieva druhé čítanie (lekciu) zo zákona Mojžišovho (Exodus), načo zas nasleduje tiež spievaný traktus, ktorý tvorí žalm 139. nasledujú pašie (Umučenie Krista Pána podľa Jánovho Evanjelia). Predomša sa dovršuje prosebnými modlitbami starými „Urationes solemnes", prosebnými modlitbami za všetky stavy v znení,hodným úcty, ktoré vzniklo, nehľadiac na mladšie prvky, v polovici tretieho storočia.
Teda máme ustálený postup tejto slovnej bohoslužby:
1. Čítanie (prorok) — lektor, traktus (medzispev);
2. Čítanie (Mojžiš) — subdiakon, traktus (medzispev);
3. Čítanie (pašie) — diakon, solemnes orationes, slávnostné modlitby.
To je celý priebeh predomše v Apoštolských konštitúciách. Liturgia Veľkého piatku je teda starokresťanská predomša, je drahocenná pamiatka najstarších čias!
4. Rímska predomša od tretieho storočia po šieste. Starorímska omša slávila sa v 3. storočí v gréckej reči; ba dokonca až po dni pápeža Damasa I. (366—384) neumĺkla grécka eucharistická modlitba v Ríme. [Vidieť z toho, že liturgická reč je tiež meniteľná]. Predomša týchto čias bola bezpochyby rovnaká s predomšou Apoštolských konštitúcií a liturgiou Veľkého piatku, miestami bola skrátená, miestami pristúpili dodatky. V čase od 4. storočia omšová slávnosť sa značne zmenila. Všeobecne rímsky duch v protive k orientálnej lapidárnosti obľuboval si stručnosť. Toto sa prejavilo v predomši dvojakým spôsobom: čítania boli skrátené a všeobecná prosebná modlitba vypadla. Miesto až dosiaľ zaužívaných troch čítaní udržali sa len dve čítania [len skromné výnimky ostali aj naďalej]: epištola (lectio) a evanjelium; dve prvé čítania sa zjednotili; dva medzispevy ostali však aj naďalej a neskôr sa menovali graduále a spev aleluja.
Viacej však prekvapuje, že vynechali prosebnú modlitbu a to pravdepodobne už koncom 4. storočia. Iste preto ju vynechali, lebo kánon pozmenili a vradili doň podobné prosby. Zato však bol včlenený pred čítania celý rad modlitieb a spevov. Až po ukončenie rímskej omšovej formy (okolo r. 600) pristúpili štyri čiastky: Introit, Kyrie, Glória a kolekty. Tieto používali väčšinou v dňoch „štáciových sviatkov". Keď totiž prenasledovania prestali, zaužíval sa zvyk, že pápež zhromaždil sa s rímskymi veriacimi v niektorom kostole (ecclesia collecta), z neho išiel v slávnostnom sprievode do iného kostola (statio), aby tu slúžil svätú omšu. Tomu za vzor slúžili štáciové sviatky, ktoré boli zaužívané na svätých miestach v Jeruzaleme a v Betleheme. Tak pomenovali aj jednotlivé rímske kostoly podľa svätých miest (Svätý kríž v Jeruzaleme, Maria Major pri Jasliach). Úvodné slávnosti spôsobilý, že sa začiatok omšových slávností rozrástol. Obyčajne mali takýto priebeh:
a) Kolekta: Najprv modlil sa biskup v kostole zhromaždenia (Ecclesia collecta) modlitbu — oratio ad collectam; bola to modlitba zhromaždenej obce. Táto modlitba neskoršie, keď sa nekonalo zhromažďovanie v inom kostole, bola zaradená pred omšové čítania v štáciovom kostole.
b) Kyrie eleison: Z kostola zhromaždenia išiel biskup, klérus a ľud v sprievode k štáciovému kostolu. Cestou spievali na spôsob litánií modlitby s častým Kyrie eleison (Pane, zmiluj sa nad nami). Keď štáciové sprievody zanikli, spievali Kyrie v samom kostole.
c) Introit alebo vstup: Kým pápež alebo biskup kráčal kostolom k oltáru, chór spevákov („schola cantorum", spočiatku pravdepodobne ľud sám) spieval jeden žalm s antifónou: Úvodný spev veľmi prispieval k veľkolepému rozvinutiu bohoslužieb. Tradícia (Liber Pontificalis) pripisuje zavedenie úvodného spevu pápežovi Celestínovi I. (432); o stavbe a dejinách introitu budeme hovoriť ešte obšírnejšie.
d) Glória: Po vchode zaznel ranný spev: Glória in excelsis; pochádzal z Orientu, kde ho používali len v hodinkách. V Apoštolských konštitúciách zjavuje sa ešte ako ranná modlitba. V rímskych kostoloch spievalo sa Glória spočiatku len vo vianočnej omši, potom tiež v nedeľu a na sviatky mučeníkov. Intónovať však mohol ho iba biskup, jednoduchý kňaz až od 11. storočia, a to len na Veľkú Noc a na deň svojej vysviacky.
5. Rímska predomša za čias Gregora I. okolo r. 600. Asi v časoch Gregora I. (590—604), ktorý sa sám tiež činne zúčastnil na výstavbe rímskej omše, bola v podstate i vo svojej forme svätá omša už ustálená. Prvý dôkladný popis rímskej omše poskytuje nám takzv. Ordo Rom. I. Je to ako by rituál pápežskej omše z 8. storočia, no jeho čiastky pochádzajú väčšinou z čias Gregora I. Teraz by sme mali uviesť suché dáta tohto „Poriadku no zaradíme tu radšej opis pápežskej omše, ako ho podal Kramp na základe tohto dokumentu:
Je Veľkonočná nedeľa a svätá omša sa má slúžiť v kostole S. Maria Maggiore.
Veriaci sa vo veľkom počte zhromaždili zo všetkých mestských štvrtí Ríma a z predmestí do rozsiahleho božieho domu, na jednej strane mužovia, na druhej ženy; veľa je aj pocestných a cudzincov, ktorí prišli tiež sem na sviatok a na služby božie. Na kňazskom chóre vyčkávajú okolo trónu (cathedra) pápežovi siedmi biskupi z najbližšieho okolia spolu s ostatnými prítomnými biskupmi, potom 25 farárov Večného mesta. Stoja tak, že pápež od svojho trónu má biskupov po pravej ruke, kňazov zasa po ľavej.
Už od včasného rána sišiel sa sem klérus službu konajúceho mestského okresu pri Lateráne, akolyti, subdiakon; ostatný klérus mimo biskupov a kňazov sa k nim pridružil.
Pápež obkľúčený svojím dvorom a klérom, nastupuje cestu od Lateránu ku kostolu. Vpredu idú akolyti peši a celý rad úradníkov, potom koňmo siedmi okresní diakoni so svojimi okresnými subdiakonmi. Bezprostredne pred pápežom ide peši akolyta so svätou krizmou. Potom ide sám pápež na koni, sprava i zľava má sluhu ako osobnú stráž. Za pápežom nasledujú vysokí hodnostári pápežského dvora, potom celá skupina sluhov so svätými nádobami, náradím, šatstvom atď. z pápežskej pokladnice, ako je to potrebné práve na ten deň.
Keď prídu ku kostolu, pápež zostúpi s koňa. Prijme ho farár so svojím sprievodom a sprevádza do sekretária (sakristie), kde si pápež sadne na stoličku. Tu sa dá slávnostne obliecť do liturgického rúcha, ktoré sa vo všeobecnosti nelíši od dnešného. Medzitým preobliekli sa i diakoni v inej predizbe. Diakon, ktorý má spievať evanjelium, vezme od akolytu knihu, otvorí ju, vloží do nej znamienko, znova ju zatvorí a odovzdá akolytovi, aby ju zaniesol v sprievode subdiakona do presbytára k oltáru. Všetko je už teraz pripravené na bohoslužby. Službu konajúci okresný subdiakon ide k dverám sakristie, ktoré vedú do kostola, a zvolá: „Chór!" tento odpovedám „Tu som." On zas: „Kto bude spievať?" Dirigent odpovedá: „Ten a ten." Subdiakon ide k pápežovi a hlási pred ním, kľačiac na kolenách: „Sluhovia môjho pána, okresný subdiakon N. bude čítať lekciu (epištolu) a spevák N. bude spievať." Potom vstane a čaká na znamenie pápeža; keď ho dostal, obráti sa znova k dverám a zvolá: „Zapaľujte!" To platí pre siedmich sviečkárov; sám však vkladá oheň do kadidelnice, ktorú majú niesť pred pápežom.
Na to slovo usporiada sa chór spevákov pred oltárom a predspevovač začne spievať antifónu introitu čiže vstupného spevu. Keď diakoni počujú spev, odoberú sa do sakristie k pápežovi. Ten vstane zo svojho kresla, podá pravú ruku archidiakonovi a ľavú najbližšiemu posluhujúcemu diakonovi a v ich strede ide k dverám. Celý sprievod sa pohne, kráča loďou kostola a obráti sa k oltáru.
Keď príde k oltáru, diakoni odložia svoje planéty (dnešné kazule) a odovzdajú ich okresnému subdiakonovi, ktorý ich opäť odovzdá akolytom. Medzitým prichádzajú k pápežovi dvaja akolyti s nádobou „Sancta", s kúskom to chleba, premeneného pri predchádzajúcej omši; posluhujúci subdiakon predloží nádobu pápežovi; ten uctí si najsvätejšiu Sviatosť úklonom hlavy, pozrie sa, či stačí na zmiešanie pri svätej omši alebo či je ho viac, a dá zodpovedný pokyn.
Potom siedmi sviečkári rozdelia sa pred ním do dvoch radov a pápež prejde pomedzi nich. Prechádza aj chórom spevákov, ktorí tu pred oltárom v malej vzdialenosti zaujali svoje miesto, uctí si oltár úklonom hlavy, modlí sa kratuško pre seba, urobí krížik na čele, dá jednému z prítomných biskupov, arcikňazovi a všetkým diakonom bozk pokoja, aby potom dal znak dirigentovi chóru, žeby zakončil žalm introitu spevom Glória Patri.
Pri slovách „sicut erat..." diakoni idú, dvaja a dvaja, k oltáru, uctia si ho so strany a potom sa vrátia k pápežovi, ktorý sa medzitým modlil na kľačadle pred oltárom; pri antifóne po introite vstane, pobozká evanjeliovú knihu a oltár, ide k svojmu trónu, ktorý je v strede apsidy za oltárom, a stojí pred ním obrátený k východu.
Chór započal Kyrie eleison, ktoré sa spieva dotiaľ, kým pápež nedá znamenie dirigentovi. Teraz sa pápež obráti k ľudu a zaspieva Glória in excelsis Deo, obráti sa znovu k východu a zotrvá tam, kým chór nedokončí spev. Potom sa znovu obráti k ľudu a povie Pax vobis (pokoj s vami), otočí sa k východu a slovom Oremus začne dennú modlitbu. Nato si sadne a vyzve aj biskupov a kňazov, aby si sadli.
Teraz subdiakon, ktorý má čítať epištolu, kráča hore k ambónu (je to pult na čítanie, pri zábradlí chórovom) a ujíma sa svojej funkcie. Keď príde znova dolu, vychádza hore určený spevák a spieva z knihy, pomenovanej Cantatorium (dnes Graduál), príslušné verše ako druh odpovede na epištolu.
Keď znova zostúpi dolu, diakon, ktorý má ohlášať evanjelium, obráti sa k pápežovi a mlčky mu bozká nohu; pápež mu však hovorí: „Pán nech je v tvojom srdci a na tvojich perách." Diakon vstane, ide k oltáru, pobozká evanjeliovú knihu a vezme ju do ruky. Pred ním idú dvaja okresní subdiakoni s kadidelnicou a dvaja akolyti so sviečkami. Keď prišli pred ambón, nechajú prejsť medzi sebou diakona, ktorý položí knihu na chvíľu na ľavé rameno subdiakona, čo nenesie kadidelnicu, dá si od neho ukázať miesto, kde bude spievať, a potom stúpa hore. Bez ďalšieho úvodu zaspieva sa evanjelium toho dňa, na konci povie pápež diakonovi: Pokoj s tebou! Diakon zostúpi dolu, podá knihu subdiakonovi, ktorý mu ju predtým bol otvoril, a ten zas nesie ju posluhujúcemu okresnému subdiakonovi. Ten však ju dá pobozkať všetkým, čo stoja okolo pápeža, a odovzdá ju akolytovi, ktorý má poverenie vložiť ju do schránky, zapečatiť a po omši znova odniesť do Lateránu.
Medzitým pápež povie: Dominus vobiscum, načo odvetia: Et cum spiritu tuo. Pápež hovorí potom Oremus."
Z tohto opisu vidíme, že za Gregorových čias terajšia forma rímskej omše bola už hotová. Vývin z praomše k rímskej omši sa skončil.
6. Rímska predomša od stredoveku. Vek Gregora Veľkého znamená vek najväčšieho rozkvetu liturgického života; vtedy sa aj ľud činne zúčastňoval na omši, čomu zvlášť napomáhala tá okolnosť, že vtedy reč ľudu bola rečou liturgickou. No čoskoro po tom veku účasť ľudu ustupuje vždy viacej do úzadia, najsamprv preto, že príliš zjemnelý spevácky chór stvárňoval spev vždy viac umelecky a robil si nároky na spev len pre seba, potom zasa novokristianizovaní kresťania už neovládali latinskú reč. Tak sa stávali veriaci z činných účastníkov vždy viac a viac „nemými poslucháčmi" (Pius XI. v konštitúcii o liturgii zo dňa 20. decembra 1928). Tým však prestáva byť omša životným dramatickým úkonom obce; úkony a spevy začínajú sa obmedzovať a skracovať, čo dodalo celku čosi stŕpnutého a ceremoniálneho. Skracovanie javí sa najmä pri premenlivých omšových spevoch (Introit, Graduale, Offertorium, Communio); ľudové spevy boly skrátené na niekoľko veršov, čím musela trpieť srozumiteľnosť svätej omše. Mimo toho boly do predomše včlenené dve časti: Stupňová modlitba a Krédo.
Stupňová modlitba bola pôvodne prípravnou a kajúcou modlitbou, ktorú odbavoval liturg v sakristii (sekretarium), na ceste k oltáru a osve pred oltárom, až v neskorom stredoveku stala sa úradnou častou omše na stupňoch oltára, podržala si však až podnes svoj súkromný charakter, ako sa to ešte dnes javí pri slávnostnej svätej omši. Krédo bolo včlenené do rímskej omše r. 1014 na prosby nemeckého cisára Henricha II.
Tým je predomša už celkom ukončená. Časom sa presunulo týchto päť modlitieb a spevov: Stupňová modlitba, introit, Kyrie, Glória a kolekty pred čítanú bohoslužbu. Pôvodne neboli vedľa seba v nijakom myšlienkovom súvise, predsa však sa tak zoskupili, že ich môžeme ponímať ako celok, modlitbovú bohoslužbu; ba nachádzam v nich akési myšlienkovo-psychologické vystupňovanie, druh modlitbového rebríka so štyrmi stupňami:
1. ľútosť, 2. žiadosť, 3. chvála, 4. prosba.
Tento náčrt dejinného vývinu predomše mal nám objasniť, vysvetliť súvislosť častí a výstavbu celku; teraz už môžeme oddelene pozorovať jednotlivé modlitbové a spevné časti.