I. O podstate svätej omše.
Pán Ježiš rozprával raz podobenstvo o zakopanom poklade. Istý muž nájde na poli poklad; odíde, predá všetok svoj majetok, kúpi roľu, aby získal poklad pre seba. — Kristus mieni týmto kráľovstvo božie, spoločnosť detí božích, kresťanstvo. Pre mnohých je tento poklad zakopaný; kto ho však s pomocou božou našiel, ten vydá zaň všetko, čo má, a celý svoj život postaví do služieb Kristových. Mohol by som však porovnať tento poklad ešte s iným drahocenným dobrom, ktoré je tak mnohým kresťanom skryté, s obetou svätej omše, s tým naozaj veľkým pokladom na roli, ktorý je mnohým neznámy a zakopaný. No my, ktorí chceme žiť s Cirkvou a obetovať, našli sme tento poklad a teraz ideme, aby sme ho vyzdvihli a privlastnili si ho.
Spýtajme sa najprv seba samých: Čo je vlastne svätá omša? Odpoveď nech nám dajú dve najväčšie autority, ktoré poznáme: Kristus a jeho Cirkev.
Čo povedal Kristus o svätej omši ?
Všimnime si jeho verejnú učiteľskú činnosť. Pán vystúpi v Palestíne, shromaždí učeníkov a ľud okolo seba a káže im o kráľovstve božom. Koná zázraky, aby dokázal svoje božské poslanie. Keď takto pôsobil asi rok, cíti, že nadišla chvíľa, aby svojich priviedol až do svätyne svojho kráľovstva: sľúbi im nebeský chlieb. Vidíme Pána na púšti, okolo neho mnoho ľudí, káže im a uzdravuje chorých. Keď nastal večer a ľud nemal čo jesť, ,,tu vzal päť chlebov. ,., pohliadol k nebu, požehnal, lámal chleby a dával svojim učeníkom"; a oni rozdelili ich medzi ľudom. V rukách Pánových i apoštolov rozmnožil sa chlieb, takže všetci sa nasýtili.
V nasledujúcich dňoch vidíme Pána v Kafarnaume v synagóge, ako hovorí pred židmi a svojimi učeníkmi. Nadväzuje na tajomné rozmnoženie chleba a sľubuje nebeský chlieb, chlieb života, ktorý dá svojim, a potom hovorí na údiv všetkých: „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo svetu na živobytie." To židia nevedia pochopiť, že majú jesť jeho telo a piť jeho krv. Kristus však neodvolá, naopak zopakuje svoje prisľúbenie v šiestich obsažných vetách.“ Veru, veru povedám vám: ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe života. Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný, a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je opravdivým pokrmom a moja krv opravdivým nápojom... Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“ Čo hovorí Pán? Hneď cítime, že stojíme pred niečim veľmi dôležitým. Čo mieni Pán pod „večným životom“? To je život milosti, detinstvo božie účasť na božskom živote Kristovom.
A čo hovorí o tomto večnom živote? Kto nezúčastní sa na tomto pokrme, tomto nebeskom chlebe, ten nepatrí jemu, je vylúčený zo života večného. Kto ho však požíva, ten dosiahne život večný a dostane právo na vzkriesenie v posledný deň. Pán hovorí jasne, chce, aby sme ho porozumeli; sme vo svätyni jeho kráľovstva. Hneď nasleduje delenie duchov: židia opúšťajú synagógu, lebo to nevedia pochopiť. Tiež „mnohí učeníci" odídu od neho: „Tvrdá je to reč!" Pán neodvoláva ani písmenka zo svojich slov. Obráti sa k svojim dvanástim apoštolom: „I vy ma chcete opustiť?" Chce povedať: Ak nechcete ani vy uveriť, len odíďte; potom vás nemôžem potrebovať! Peter sa však ozve v mene svojich bratov: „Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová života večného; a my sme uverili...“
Ustanovenie a smrť. Zasa uplynuly mesiace, rok, Pán stojí pred smrťou. Vo vedomí svojho rozlúčenia sa so zemou shromaždí ešte raz svojich apoštolov na poslednú večeru. Všetko poukazuje na to, že ide o veľmi významný okamih; duša Pánova bola hlboko dojatá. „Žiadostivé žiadal som si jesť tohto veľkonočného baránka s vami skôr, ako by som trpel." Najprv požíva s nimi liturgickú hostinu, veľkonočného baránka, ktorého židia každoročne na Veľkú noc museli zabiť a jesť ako pamiatku na vyslobodenie z egyptského otroctva. Vieme, že veľkonočný baránok je praobrazom obetnej smrti Kristovej. Svätý Pavol radostne zvolal: -Baránok náš veľkonočný Kristus sa obetoval. Po tejto obradnej hostine, ktorá bola úvodom k tomu, co malo nasledovať, Pán umýva svojim nohy. A potom berie chlieb, vďaky vzdáva, rozlomí ho, dáva svojim učeníkom so slovami: Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré bude vydané za vás. Vezme kalich, vďaky vzdáva, podáva im ho so slovami: „Pite z toho všetci, lebo toto je moja krv (nového) zákona, Ktorá sa vyleje za mnohých na odpustenie hriechov." A k tomu pripojí: „Toto čiňte na moju pamiatku!" Teraz jedenástim dáva požívať svoje telo a svoju krv. Potom odchádza, aby trpel, a na druhý deň i skutočne obetuje svoje telo a vylieva svoju krv, „prináša svoj život ako výkupnú cenu za mnohých".
Päť výjavov a obrazov premietli sme si teraz pred duchovnými očami. Prvý je praobraz, každoročne po viac ako tisíc rokov vykonávaný: veľkonočný baránok, ktorého krv raz zaplašila anjela smrti. Druhý je (vecné) podobenstvo: Kristus preukáže sa ako druhý Mojžiš, ktorý svoj národ na púšti nakŕmil chlebom (rozmnoženie chleba), tretí výjav objasňuje podobenstvo o rozmnožení chleba a sľubuje nebeský chlieb a chlieb života (v synagóge). Štvrtý obraz je posledná večera a splňuje prisľúbenia a piaty ukazuje nám samu obetu kríža. Porovnajme týchto päť obrazov, potom porozumieme, čo znamená sv. omša.
Čo je teda svätá omša? Predovšetkým je hostina, a to hostina významná, ku ktorej pojí sa večný život, spojenie s Kristom, zmŕtvychvstanie. Ďalej je hostina pamätná, na pamiatku: Tak ako praobraz, veľkonočný baránok bol hostinou pamätnou: „Toto čiňte na moju pamiatku!" Konečne svätá omša je obetná hostina, lebo požíva sa telo a krv Krista Pána, a to isté telo, ktoré bolo obetované v smrti, tá istá krv, ktorá pri smrti bola vyliata. Omša svätá je teda hostina, hostina pamätná, hostina obetná, to hovorí sám Kristus o svätej omši.