Zvonia na sv omšu
Neďaleko domu, kde toto píšem, je vprostred hory osamotená skala. Zhora je plochovite okresaná a zdola má otvor, ako nejaká jaskyňa. Učenci hovoria, že to bol kedysi oltárny kameň (obetište), na ktorom dávni pohania obývajúci tento vidiek, svojim bohom obetovali. Iní zasa tvrdia, že tam dolu pod skalou je skrytý poklad ešte z napoleonských časov. A naozaj pred niekoľkými rokmi raz v noci mládenci hľadali tento poklad. No nenašli nič. Len čo si posmeškov utŕžili.
Nedávno však istý človek bol šťastlivejší. Ten naozaj našiel veľký poklad pri ktoromsi oltári, a to taký bohatý, že sa vôbec nebojí, žeby mu z neho ubudlo, keď si aj iní z neho berú. Ba prosí ešte pomoc, aby mohol svet s tým pokladom oboznámiť. Týmto pokladom je svätá omša na oltári. Spomínaný šťastlivec píše toto:
My svetskí máme, bohužiaľ, veľmi slabý pochop o veľkej hodnote sv. omše. Môžem to tvrdiť z mnohých skúseností. Takíto ľudia zdajú sa mi, akoby stáli pred veľkou baňou, preplnenou rýdzym zlatom, ale nepoznajú nástroje, ktoré sú potrebné pri vykopaní neobyčajne vzácneho pokladu. Ani nevedia oceniť hodnotu zlata. Stoja tam, nevedia si poradiť, a odchádzajú práve takí chudobní, ako keď prišli. Preto treba ľudí poučiť, ako slyšať čo najlepšie a najužitočnejšie sv. omšu. Keby všetci katolíci, aspoň všetci nábožní katolíci vedeli, akú cenu má sv. omša, a keby vedeli, ako si môžu získať tieto nekonečne veľké poklady, hneď by bolo lepšie na svete, hnev Boží by sa skrotil a milosti by tiekli v hojných prúdoch.
Keď som toto čítal, pomyslel som si: áno ten človek má pravdu. Ľudia nevedia a nerozmýšľajú, akú cenu má pre nich jedna jedinká sv. omša. Keby si to uvedomili, kostoly by boli zaraz preplnené. Ľudia by chodili každý deň čo len pol hodinky pracovať do tejto nevyčerpateľnej bane a vždy by z nej odchádzali za svojou dennou prácou pokladmi štedro obohatení. — Nevedomých poučovať je vzácny skutok duševného milosrdenstva, ktorý skutok Boh nenechá bez odplaty. Túto odplatu chcel by som si získať, a preto som si zaumienil, že tento šľachetný a bohumilý skutok kresťanom preukážem, že ich zavediem k zlatej bani sv. omše, a že im ju otvorím a ukážem, ako majú z nej vyzdvihnúť skryté poklady. Jednotlivé odstavce tejto knižky nech sú akoby zvonmi, ktoré čitateľov volajú a povzbudzujú usilovne chodievať na sv. omšu.
Zvony však majú čosi zvláštneho v hlase. Tie isté zvony raz slávnostne a radostne hlaholia, ako napr. na veľké sviatky, inokedy však bolestne a smutno, ako napr. pri pohrebe rodičov. To nezáleží na zvonoch, ale na tvojej duševnej nálade. A tak je to aj s odstavcami tejto knižky. Aj tieto len vtedy vyvolajú v čitateľovi dobrú a radostnú ozvenu, keď ich číta v pravej duševnej nálade. Aby som aj v tebe vzbudil takúto náladu, treba mi predbežne čo-to poznamenať.
Milý Kresťan! To, čo pri čítaní tejto knižky predovšetkým potrebuješ, je katolícka viera. Táto knižka nie je napísaná pre nevercov a kacírov. Keby som takýmto ľuďom chcel vyprávať o sv. omši, musel by som celkom inak písať. Ja hovorím tu len ku katolíckym kresťanom. Sv. omša je tajomstvo viery. Kto tejto viery nemá, nemôže porozumieť vnútornému obsahu tohoto tajomstva, ba nemôže mať pravého pochopu ani o význame obradov pri sv. omši. A preto taký človek nemohol by porozumieť tomu, čo je v tejto knižke o sv. omši napísané. Poníženému veriacemu srdcu však tieto náuky zaznejú ako známe zvuky zvonov milého rodiska; ony lahodia srdcu a zvestujú mu mnoho milého a radostného.
Tajomstvo viery, presvätá omša, je tajomstvom lásky. Vo sv. omši totižto zjavuje sa sám Spasiteľ, a čo on tam robí, to veľmi jasne prejavuje jeho najsvätejšie Srdce. Keď pri sv. omši veriacim okom hľadíš na Pána, uvidíš najväčšiu lásku jeho Srdca, najhlbšiu poníženosť a uponíženie, naj láskavejšie milosrdenstvo jeho Srdca, — tu nájdeš nevyčerpateľné poklady jeho Srdca. — Preto hovorím: sv. omša je naozaj zjavením najsv. Srdca Ježišovho. A keby sme o tomto Srdci len toľko vedeli, čo nám o ňom sv. omša hovorí, už i vtedy by sme dosť vedeli o ňom.
A čo toto zjavenie nadovšetko milým robí, je okolnosť, že sa ono neobnovuje len raz za sto rokov nejakému svätému ďaleko od nás. To sa deje v tvojej bezprostrednej blízkosti, deje sa to aj pre teba, keď len chceš, a obnovuje sa to každý deň, ba každú hodinu.
Dnes je na svete do tristotisíc kat. kňazov, ktorí môžu slúžiť sv. omšu. Títo kňazi sú rozídení po celom svete a slúžia sv. omšu dľa predpisu za rána, keď slnko vychádza. Slnko však v jednotlivých častiach zeme v inom a inom čase vychádza, čiže keď slnko u nás zapadá, inde práve vtedy vychádza. Na našom svete každú hodinu niekde vychádza slnko, a tak sa aj každú hodinu slúži sv. omša. Tak so slnkom na nebi prechádza aj sv. omša na zemi, každú hodinu na iné miesto, a sv. omšou prechádza slnko duchov, to milostné slnko najsvätejšieho Srdca od národa k druhému, z krajiny do krajiny. Teda pravda je, že v sv. omši sa každú hodinu obnovuje zjavenie najsv. Srdca Ježišovho.
Sv. omša trvá asi pol hodiny. Teraz je však otázka, v ktorej chvíli sa toto zázračné zjavenie uskutočňuje?
Aj o tomto chcem, a aj treba mi hneď na začiatku niečo povedať, aby si prišiel do pravej nálady a dobre porozumel všetkému, čo bude nasledovať.
Každý rok na Božie Telo, všade, po celej kat. Cirkvi, kde je len možné, je slávnostná procesia. Zvony slávnostne hlaholia, veriaci za zvukov hudby nábožné piesne spievajú, v rukách nesú horiace sviece, na čele sprievodu vyčnieva sv. kríž, zástavy vejú, vôňa temianu sa vznáša, cesta je kvietim vystlaná a kresťania v sprievode svojho nebeského Kráľa, vo sviatočnom rúchu kráčajú ozdobenými ulicami.
Veriaci obkľučujú tohoto svojho Kráľa, pre Neho bije každé srdce — radosťou, láskou, povďačnosťou a pokorou naplnené, a všetko, čo sa tu deje, smeruje len k Nemu. Ježiš Kristus v monštrancii je stredom celej slávnosti. Bez Neho by táto procesia nemala vôbec zmyslu, významu.
Niečo podobného je aj pri sv. omši. Čo je tu stredom? S v. premenenie. Pred ním sú mnohé modlitby, náuky, spevy, ktoré nás naň pripravujú. Po ňom zas nasledujú vrúcne modlitby a spevy, ktoré sa naň vzťahujú. Hlas zvonov, horiace sviece, ozdoba oltára, vystupujúci dym temiana, kňazské rúcho — to všetko pri sv. omši smeruje len k premeneniu. Ako náhle táto svätá chvíľa príde, zatíchne organ i spev. Nastane hlboké, úctyplné ticho. A keď zaznie zvonček pri oltári, prítomní padajú na kolená, skláňajú hlavu, sklopia oči a bijú sa v prsá.
Už sa neraz stalo, že aj kacírov a nevercov, ktorí len zo zvedavosti prišli na omšu sv., táto chvíľka v srdci natoľko dojala, že mimovoľne padli na kolená a so slzami v očiach začali sa modliť.
A keď zvonček na veži aj ľuďom mimo kostola oznamuje túto svätú chvíľku, katolícky pocestný zastane na ceste a obnaží si hlavu, roľník na poli a nábožná matka v dome prestanú pracovať a aj pastier na stráni obráti tvár ku kostolu; kľaknú si, prežehnajú sa a modlia sa. Niečo mimoriadne veľkého a zázračného sa muselo stať v tejto kratučkej chvíľke.
Áno, premenenie je stredom svätej omše. Všetko ostatné sa naň vzťahuje. Učený a slávny pápež Innocent III. pomenoval premenenie srdcom omše. Mohli by sme ho pomenovať aj dušou omše. Bez premenenia sv. omša bola by ako telo bez obživujúcej duše. Ba ešte viacej môžem o ňom povedať. Bude sa ti to možno z počiatku zdať prehnaným a prismelým, a predsa je to tak! Sám to uznáš neskoršie. Sv. premenenie — je vlastne sama obeta svätej omše. Keď teda chceš porozumieť sv. omši, treba ti porozumieť aj svätému premeneniu. Treba ti vedieť, čo je to a čo sa vtedy deje. O tomto ťa teda predovšetkým musím poučiť.
Úprimne sa priznám, že radšej by som odložil pero a prestal písať. Mám na ume, čo sa raz bolo stalo so sv. Augustínom, veľkým cirkevným učiteľom. Chcel vyskúmať nepochopiteľné tajomstvo naj sv. Trojice, aby ho mohol veriacim pochopiteľnejšie podať. V myšlienkach hlboko pohrúžený vybral sa raz k moru na prechádzku. Tu videl chlapčeka lyžičkou jamku robiť v piesku. Augustín sa ho spýtal, čo robí. Chlapček odpovedal: „Chcem more preliať do tejto jamky". Svätý sa usmial a povedal: „Milé dieťa, to je márna práca. More je priveľké a tvoja lyžica a jamka je na to primalá." Nato mu chlapček — zaiste anjel — veľmi múdro povedal: „Tak, ako ja nemôžem toto nesmierne more preliať do tejto jamky, tak sa ani tebe nepodarí tvojím ľudským rozumom vyskúmať nepochopiteľné tajomstvo najsv. Trojice."
To isté si musím povedať aj ja. Sv. omša a sv. premenenie v nej je také nekonečne veľké dielo, že ho nikto nemôže rozumom pochopiť, tým menej slovami vysloviť. A keď sa predsa podoberám niečo o tom povedať, nie je to viacej, ako malinká kvapôčka z veľkého mora. Musíš však byť aj s tým spokojný. Len o jedno ťa prosím:
Ak sa ti obsah tejto knižky bude zdať nepatrným, chatrným, nemysli si, že taká je aj sv. omša; ale radšej si pomysli, že pisateľ najhlavnejšiu vec nepredniesol dosť dôkladne a dôstojne, že ju nevyčerpal. Veď to nijaký človek nevie urobiť, ba ani najostrovtipnejší anjel v nebi. Pravdu hovorí sv. Tomáš Akvinský v krásnej piesni o Božom Tele:
„Chváľ Sione Spasiteľa,
Chváľ pastiera, voditeľa,
Chválospevom srdečným.
Chváľ ho dľa svojej možnosti,
Bo ctiť zarovno hodnosti,
Nie si ty dostatočným."
To je zaiste prekrásny chválospev o tomto hlbokom tajomstve, keď všetci stvorení duchovia uznávajú, že sa nemôže nadostač chváliť, ctiť a zvelebovať. Ja teda budem celkom spokojný, keď ty, milý kresťan čitateľ, po prečítaní tejto knižky uznáš, že všetko, čo je v nej povedané, je síce pravda, ale že to na dostatočné chválenie a zvelebovanie presvätého tajomstva sv. omše ani z ďaleka nestačí.
Nasledujme teda volanie zvona. Poďme spolu do kostola a kresťansko-katolíckym okom hľaďme a rozjímajme, koľko prekrásneho, milého a požehnaného koná pre nás nekonečne dobré Srdce nášho Božského Spasiteľa vo svätom premenení. Začínam, ako kňaz pri oltári: „V mene Otca i Syna i Ducha svätého. Amen. Pristupujem k oltáru Božiemu, k Bohu, ktorý obveseľuje moju mladosť. Sošli svoje svetlo a svoju pravdu; tie ma povedú a dovedú na tvoju svätú horu a do tvojich stánkov."