Zakončenie tichých modlitieb: Per omnia sékula — Na veky vekov", kňaz preniknutý vierou, nádejou a láskou nehovorí ticho, ale nahlas, alebo zaspieva, pri čom ruky má položené na oltári. Čím viac sa blíži chvíľka Božieho tajomstva, premenenia chleba a vína, kňaz tým viac upiera svoj zrak na Boha, a veriacich hlasno alebo spevom vyzýva k hlasitému chváleniu a velebeniu Boha, čo sa deje spevom, zvaným prefácia — predmluva, ktorá je úvodom hlavného obetného konania, premenenia.
Keď miništrant — ľud odpovie „Amen" hneď na to nasleduje obyčajné pozdravenie ľudu: Dominus vobiscum — Pán s vami, pri čom sa kňaz už neobráti k ľudu, ako by nechcel ani oči spustiť s toho, ktorý sa na kríži za nás obetoval a ktorého krvavá obeta má sa teraz obnoviť tajomným nekrvavým spôsobom tu na oltári.
Ďalej kňaz spínajúc ruky i oči k nebu, slovami Sursum corda — Hore srdcia vyzýva seba i ľud, aby sa každé srdce pozdvihlo citami a myšlienkami k Bohu. Odpoveď ľudu Habémus ad Dominum — Máme — Pozdvihli sme ich (svoje srdcia) k Pánovi prijíma kňaz s radosťou ako prejav ochoty, a preto ich aj ďalej povzbudzuje k vďaky čineniu Gráciás agámus Dominó Deo nostra — Vďaky i vzdávajme Pánu Bohu nášmu. Na čo ľud v odpovedi prisvedčí: Dignum et justum est — Tak sa sluší a patrí, t. j. Bohu ďakovať, ktorému sme všetci dlžníkmi. Potom kňaz s rozpätými rukami nahlas číta alebo spieva spev vďakov a chvály — čiže prefáciu, ktorá sa mení podľa význačných dní a sviatkov v roku. Dnes sa spieva 15 prefácií. (1945 rok).
SANCTUS — SVÄTÝ. Chválospev prefácie na konci spomína velebenie Boha od všetkých nebešťanov a vyjavená je v ňom vrelá prosba, žeby sme aj my s tými nebešťanmi jednohlasne mohli Boha velebiť nebeskou piesňou: „Svätý, svätý..."
Tieto slová však kňaz, akoby sa necítil hodným ich vysloviť, nespieva, ale len polohlasne hovorí, pri čom sa mierne nakloní, aby prejavil čím väčšiu úctu a poníženosť pred Bohom. Keď však hovorí slová: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom", akoby radosťou naplnený, vzpriami sa a poznačí sa sv. krížom, lebo zase len kríž je kľúčom nášho zaradenia medzi Božích vyvolených. — Pri slovách: „Sanctus ..." miništrant tri razy cengá, aby aj ľud spolu s kňazom velebil Boha a pripravil sa k najtajomnejšej chvíľke, k premeneniu. Po tomto cenganí veriaci ostanú kľačať až do prijímania, aby sa tým preukázala čím väčšia úcta na oltári prichádzajúcemu Spasiteľovi.