Neďaleko mesta Ríma pri ceste je káplnka, so zvláštnym nápisom: „Kam ideš?" Pôvod tohoto nápisu je tento: Vieme, že dobrý náš Spasiteľ pri poslednej večeri jasne povedal svojim učeníkom, že ich musí opustiť. Tu sa Ho sv. Peter apoštol, spýtal, kam ide. A Pán mu odpovedal: „Kam ja idem, ty teraz nemôžeš ísť so mnou, ale neskoršie prídeš za mnou." Tým mu predpovedal, že ako Jeho pribijú na kríž, tak neskoršie aj sv. Peter zomrie tou istou smrťou na kríži. To stojí vo Svätom Písme.
Sv. Ambróz však vypráva, že keď v Ríme za panovania Cisára Nera vypuklo hrozné prenasledovanie kresťanov, vtedy sv. Peter bol v Ríme ako prvý pápež. Na naliehanie a na prosby veriacich dal sa konečne nahovoriť, že mesto opustí, aby sa tak zachránil pre Cirkev. Už bol von z mesta, keď sa zrazu stretol s Pánom Ježišom, obťaženým ťažkým krížom na pleci. Sv. Peter sa ho spýtal: „Kam ideš, Pane?" A P.Ježiš mu odpovedal: „Idem do Ríma, aby ma znovu ukrižovali." Peter z toho vyrozumel, že nadišiel jeho čas, aby nasledoval majstra; preto sa vrátil, aby ho chytili a ukrižovali, ako mu to Pán predpovedal. A dnes na íom mieste, kde sa mu zjavil Spasiteľ, stojí káplnka s nápisom: „Kam ideš?"
Teraz na chvíľku spomni si na to, čo som ti dosiaľ povedal o sv. premenení pri sv. omši. Tu prichádza Pán Ježiš, zjavuje sa ti v podobe chleba a vína, a navštevuje ťa vo vašom kostole. Toto je to prvé, čo sa pri premenení deje. A keby si sa ako sv. Peter aj ty spýtal Spasiteľa, kam ide, a prečo prichádza na oltár, či vieš, čo by ti odpovedal? Povedal by ti, čo ťa učí kat. katechizmus; povedal by ti: „Prichádzam a idem, aby som sa, ako predtým na kríži, znovu obetoval za teba."
A toto je to druhé, čo sa deje vo veľkej, svätej a tajomstvaplnej chvíli premenenia pri každej sv. omši: Ježiš Kristus sa obetuje za teba! Pravda, telesným okom to nevidíš. Preto potrebuješ tu oka viery, aby si mohol vidieť, čo sa tu deje v tichosti. Teraz ti chcem pomôcť porozumieť a ukázať, ako sa pri sv. omši v premenení srdce tvojho Spasiteľa v podivuhodnej láske zjavuje.
K obeti sv. omše potrebné sú tri veci: niekto, ktorý obetuje; niečo, čo sa obetuje a konečne skutočné obetovanie. Keď v Starom zákone obetovali baránkov, touto obeťou bol živý a bezchybný baránok; ten, kto ho obetoval, bol od Boha na ten cieľ ustanovený kňaz a obetovanie prevádzalo sa tak, že baránok bol zarezaním a vykrvácaním života pozbavený. Toto troje musíš mať pred očami aj počas premenenia, aby si mu celkom a dobre porozumel.
1. Kňaz.
Keď chudobnému, ktorý ťa prosí o almužnu, dáš niečo peňazí, chleba alebo nejakú odev, vtedy ty niečo odoberáš zo svojho a dávaš inému, čiže prinášaš k vôli chudobnému nejakú obetu. Či to dávaš osobne, alebo mu to posielaš skrze tvoje dieťa alebo sluhu, to na veci nemení; tú almužnu dávaš za každým ty sám. To je dobrý skutok, ktorým dokazuješ, že máš sútrpné, milosrdné srdce. Ale tá láska tvojho srdca prejaví sa o veľa krajšie, keď toho chudobného v jeho chudobnej chate navštíviš a osobne mu odovzdáš almužnu. — Či by si sa vedel natoľko uponížiť, neviem, ale to viem, že tvoj Pán a Boh sa natoľko uponižuje, že ti osobne udeľuje bohatú almužnu. Kedy a j ako? V každodennej sv. omši.
Čo ťa kat. katechizmus učí o sv. omši? To, že sv. omša je opravdivá obeta, preto sa aj menuje obetou svätej omše. A obetovanie sa deje pri premenení, a ten, čo ti túto obetu prináša, je tvoj Boh a Pán, je sám Bohočlovek, Ježiš Kristus. Čo On tu obetuje, to dáva zo svojho. On k vôli tebe prináša obetu, a činí to dobrovoľne, lebo nikto Ho nemôže k tomu prinútiť.
A najvážnejšie pritom je, že osobne prichádza, aby ti túto obetu, túto almužnu priniesol. Nech je to, čo ti prináša, čokoľvek, to zaiste dokazuje, že má k tebe sútrpné a milosrdné Srdce. Premenenie je zjavením Jeho Srdca. To, že túto obetu skrze kňazove ruky udeľuje, nemaní na veci. Veď kňaz to nedáva zo svojho; čo obetuje, to je Kristovou vlastnosťou. Teda vždy sám Kristus k vôli tebe obetu prináša. teraz si predstav, žeby nejaký panovník ochotný bol raz za teba sv. "omšu slyšať, alebo by dal za teba sv. omšu odslúžiť. Predstav si, žeby biskup alebo sám pápež chcel zvlášť za teba sv. omšu obetovať. Veľmi by si sa tešil tomu, a všade by si sa s tým pochválil, hovoriac: „Len si predstavte, panovník dal za mňa sv. omšu odslúžiť, pápež obetoval za mňa sv. omšu." — Nuž vidíš, Ten, kto za teba každodenne obetuje obetu sv. omše, je o veľa väčší, ako panovník a pápež. To je tvoj Boh, tvoj Spasiteľ. Ako na kríži, tak aj na oltári On sa za teba obetuje. On dobrovoľne zomrel za teba na kríži, lebo keby to nebol chcel učiniť, nikto by Ho k tomu neprinútil. Keď sa pri sv. premenení na slová kat. kňaza chlieb a víno premieňa na presväté telo a predrahú krv Ježiša Krista, neuskutočňuje to kňaz, ale sám Kristus Pán, ktorý na slová svojho sluhu berie na seba podobu chleba a vína a obetuje sa z úcty svojmu Otcu nebeskému a na spasenie ľudského pokolenia.
Či teda nemám pravdu, keď hovorím, že pri sv. premenení zjavuje sa dobrota, pokora, milosrdenstvo a láska Srdca Kristovho k tebe? A či ty máš aj radosť z toho? Či a i ty pochvalne hovoríš: „Povážte ľudia Boží, dnes ten najsvätejší a najvyšší kňaz na svete obetoval za mňa sv. omšu?"
2. Obeta.
Počul som o istom dievčati, ktoré malo už len matku, a tá bola veľmi chudobná a k tomu ešte aj ťažko chorá. Dieťa muselo zaniesť posledný kus nábytku do záložni, aby mohlo kúpiť nejaký pokrm. A potom už nemalý čo jesť. Dievčatko malo ešte bábiku, ktorá mu bola veľmi milá. Už aj tú zanieslo do záložni, aby mohlo matke zaopatriť trošku polievky. Pravda, bola to maličkosť, čo dieťa obetovalo, ale bolo to jediné, čo mohlo dať. Keby bolo malo viacej, bolo by aj to vďačne založilo. Páni v záložni boli touto láskou dieťaťa a núdzou úbohých natoľko dojatí, že dieťaťu dali za bábiku bohatú zámenu, a tak vypomohli matke i dieťaťu z núdze.
Teraz zasa obráť svoju pozornosť na premenenie vo sv. omši. Tu Spasiteľ obetu prináša za teba. A čo je to, čo obete .Telo na kríži usmrtené telo, Jeho na kríži vycedená krv a Jeho na kríži nadobudnuté zásluhy. Je to teda ta ista obeta, čo predtým na kríži za teba obetoval. Ty síce telesným okom nevidíš túto obetu, ale vidíš podobu chleba a vína. V oddelení týchto spôsobov ti je akoby obrazne znázornené oddelenie Jeho krvi od Jeho tela na kríži.
Obetu Spasiteľa teda už poznáš. Teraz ju oceňme a skúmajme v nej lásku Jeho Srdca. Spomenuté dievča síce dalo niečo zo svojho za matku, ale predsa nedalo seba samé. Tvoj Spasiteľ však obetuje a zakladá pri premenení seba samého, svoje telo a krv za teba. Keby bol stvoril nejaký zázračný svet, ktorý by aj Jemu bol na najväčšiu radosť a keby bol tento svet obetoval za teba, bol by dal niečo zo svojho, ale predsa nie zo seba. Bolo by to len ako tá bábika v porovnaní s tým, čo v premenení za teba dáva zo seba, totižto svoj naj opravdivejší majetok, svoje telo a svoju krv. On mal kedysi niečo veľmi vzácneho, totižto svoj život; ale tento na kríži za teba obetoval. Tento život, pravda, teraz už nemôže znovu obetovať, „lebo vieme, že Kristus po svojom zmŕtvychvstaní už viacej neumiera" (Rim. 6.). Ale čo ešte aj teraz môže zo seba obetovať, to obetuje pri premenení. On nemá nič väčšieho, nič lepšieho, nič svätejšieho, čo by mohol ešte obetovať, ako svoje najsvätejšie telo a krv a svoje nekonečné zásluhy — a toto dáva za teba. - Hovorím: za teba!
Keď kňaz pri obetovaní dvíha paténu s chlebom, prosí Boha, aby prijal tú nepoškvrnenú obetu za seba, kňaza, za všetkých pri omši prítomných, a konečne za všetkých veriacich kresťanov, živých i mŕtvych, aby jemu a týmto všetkým bola na spasenie. O to isté prosí aj pri obetovaní vína. Z tohoto vidíme, že obeta sv. omše obetúva sa za celý svet, za všetkých veriacich kresťanov, teda aj za teba, práve tak, ako sa Spasiteľ na kríži obetoval za všetkých ľudí, teda aj za teba. Toto činí pri každej omši, a keďže v každú hodinu dňa slúžia sa po svete sv. omše, z toho nasleduje, že Spasiteľ sa každú hodinu za teba obetuje, teda aj teraz, v tejto chvíli, keď toto čítaš.
Možno, že v tejto chvíli nikto nemyslí na teba, ale Bohočlovek hej. Nielenže myslí na teba, ale má aj poľutovanie s tebou, miluje ťa, a preto v tejto chvíli, niekde na oltári obetuje za teba to najlepšie, to jediné, čo vo svojom terajšom oslávenom, nesmrteľnom živote ešte obetovať môže :svoje telo a krv a svoje zásluhy
Istého dňa Pán zjavil sa sv. Margite Alacoque a ukážuc jej svoje láskou rozplamenené Srdce, povedal: „Pozri toto Srdce, ktoré ľudí tak veľmi milovalo, že sa celkom vyčerpalo, len aby im ukázalo svoju lásku." Túto lásku svojho Srdca ukazuje ti každý deň pri sv. premenení. Aj tu sa vyčerpáva, keď všetko, čo len môže, v každú hodinu za teba obetuje. Preto znovu prízvukujem: premenenie je zjavením Jeho Srdca. On tu zjavne a jasne dokazuje svoje milosrdenstvo, svoje poľutovanie, svoju lásku k tebe, keď telo a krv a celý poklad svojich prebohatých zásluh za teba zakladá v záložni svojho Otca nebeského, aby ti tak získal od neho prehojné dobrodenia.
Či si už dakedy v živote rozmýšľal o tomto? Urob tak aspoň teraz. Pamätaj, že tvoj Spasiteľ práve teraz, obetujúc sa, myslí na teba. A kedykoľvek počuješ zvoniť pri premenení, pomysli si: „Teraz prichádza môj Boh a Spasiteľ, teraz ide, aby sa za mňa založil, teraz sa za mňa obetuje." Takto smýšľaj a potom Mu povedz slovíčko lásky a vďaky, a ukáž, že aj ty máš srdce pre Neho, ktorý svoje Srdce každú hodinu k tebe obracia, aby sa za teba obetoval.
3. Obetovanie.
Milý Čitateľ! Zaiste si už videl, ako pri slávnej sv. omši, kde levíti obsluhujú, miništrant kladie temjan do kadidla. Temjan sa v ohni roztopí, zhorí, z čoho potom vznáša sa Fubovonný dym hore k oltáru. Teda zrnká temjanu opúšťajú svoj prirodzený stav a prechádzajú do iného stavu, premieňajú sa v dym. Tak to bolo v Starom Zákone pri všetkých obetách. Zvieratá zarezali, víno vyliali a tak zničili. Práve v tom je podstata obety, že viditeľný dar musí sa nejakým spôsobom zničiť, musí prejsť do iného, nižšieho stavu, ako bol predtým.
Keď teda pri sv. premenení obetuje sa pravá obeta, a touto obetou je telo a krv Pánova, tak aj s touto obetou musí sa stať taká premena. A v čom pozostáva táto premena, toto vlastné preloženie do stavu obetného? Pri odpovedi na túto otázku prichádzame na to najdojímavejšie zjavenie lásky Srdca Ježišovho pri premenení. Pozoruj teda, aby si to dobre porozumel:
V presvätej a slávnostnej chvíli precenenia dľa kat. náuky premení sa chlieb na telo a víno na krv Kristovu, a pod oboma spôsobami je celý Kristus prítomný. Týmto rozdielnym zobrazením obetného tela a obetnej krvi Kristovej predstavuje sa nám vlastná obeta na kríži, ktorá sa stala vyliatím krvi z umučeného tela. Ale Kristus na oltári je prítomný nie už vo svojom bolestiam prístupnom a smrteľnom človečenstve, ako bol na kríži. Jeho človečenstvo je tu prítomné v Jeho terajšom oslávenom stave. V tomto oslávenom stave Spasiteľ nemôže viacej trpieť, ani zomrieť. Jeho oslávené telo má pravda aj tú vlastnosť, že sa môže ľahko a bez prekážky všade pohybovať, ako sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom cez zamknuté dvere. Okrem toho skvie sa podivným svetlom a jasnosťou. Takéto je oslávené a presväté telo Pánovo v nebi.
Teraz však obráť pozornosť na toto oslávené telo, keď ono je v stave obetnom na oltári. Tu nič nevidíš z tej jasnosti Jeho osláveného človečenstva. Spasiteľ ju tu zakrýva. Tu nič nevidíš z voľnej pohyblivosti jeho presvätého tela. Práve naopak: dá sa dvíhať, nosiť a uložiť ako kňaz chce. Ba ešte viacej! Bohoslovci vravia: Kristus Pán v tomto obetnom stave nemôže bez zázraku telesnými očami vidieť, nemôže telesnými ušami počuť, nemôže ústami hovoriť, nemôže rukami niečo chytiť, nohami chodiť. Ako keď raz ako dieťa v jasličkách ležal a bol do plienok zavinutý, nemohol bez zázraku vstať a chodiť. Alebo keď bol na kríži klincami pribitý, nemohol s kríža sostúpiť. Podobne je Jeho oslávené telo vo sv. premenení spôsobami chleba a vína takrečeno priviazané tak, že dokiaľ je pod spôsobami prítomné, nemôže bez zázraku s oltára ani odísť, ani zmiznúť.
Pravda, Spasiteľ je živý na oltári, a Jeho sväté človečenstvo oplýva neopísateľnou blaženosťou. Ale pod sviatostným závojom nevidíme Ho ako živú bytnosť, lež v stave pokrmu. Nevídať na ňom znaku života. Tak býva teda oslávené človečenstvo Pána pri premenení naozaj preložené do iného, nižšieho stavu, ako je v nebi. Aby sa stal obetným baránkom Božím za nás, Pán ukrýva na oltári svoju vznešenosť, svoju nebeskú jasnosť, svoju moc a velebnosť, svoje božstvo a človečenstvo pod chudobnú, poníženú a chatrnú podobu chleba a vína. A tak je uponíženie Kristovo na oltári v istom ohľade ešte väčšie, ako na kríži. Lebo tam bolo skryté len jeho božstvo, kdežto jeho sväté človečenstvo bolo viditeľné. Tu však skryté je tak jeho božstvo ako aj človečenstvo. Toto je opravdivý stav obetovaného.
A kto prenáša oslávené človečenstvo Pánovo do takého stavu? Bezprostredne kňaz, ktorý to slovami premenenia uskutočňuje. Ale on túto moc a právo nemá sám od seba. To mu dal sám Bohočlovek. Je to sám Kristus, ktorý sa dobrovoľne dáva preložiť do tohoto stavu.
Jeho láska to bola, ktorá ho pohla k tomu, aby sa dal v jasľách ako útle dieťatko svojej matke plienkami ovinúť a uložiť, ako to za dobré uznala. Jeho láska to bola, ktorá ho pohla k tomu, že sa dal klincami na kríž pribiť a na kríži povýšiť. Jeho láska to bola, ktorá na kríži zo všetkých rán a z Jeho Srdca krv vyprúdila. „Jazvami tela — píše svätý Bernard, cirkevný učiteľ — odhalené je to veľké tajomstvo lásky a naj srdečnejšie milosrdenstvo Božie." A tá istá láska je to, ktorá ho pri sv. premenení do obetného stavu prenáša, že je tu pod spôsobami akoby sviazaný, bez hmatateľného znaku života, bez znaku svojho osláveného človečenstva. K tomu, aby sa na kríži mohol obetovať, nepotreboval zázraku; aby sa však v omši sv. mohol obetovať, treba Mu konať mnohé a veľké zázraky.
A On prechodí do tohoto stavu pri každej omši, teda každodenne, v každú hodinu, vo dne i v noci, a ostáva v tomto stave od premenenia až po prijímanie, a ostáva aj vo svätostánku zavretý vo dne v noci v tom istom stave. Láska ho tam drží uväzneného a sviazaného. Či je to nie nesmierne uponíženie a nevysloviteľná láska Pánova k svojmu Otcovi a k nám? či teda nemám pravdu, keď tretí raz tvrdím: premenenie je podivným zjavením Srdca Ježišovho?
4. Premenenie kresťana.
Keď veriaci katolík poprosí kňaza, aby odslúžil zaňho sv. omšu, obyčajne mu dáva za to niečo. Toto je len milodar na výživu kňaza, ktorý pre blaho veriacich celý svoj život len službe oltára venuje. To je teda nie cena vysokej hodnoty samej omše svätej. Lebo tou obetou, ktorú kňaz prináša, nie je ale Kristus Pán, a vlastne tento je spolu aj kňazom, ktorý sám seba obetuje rukami kňaza. Teda vlastne Pánovi by sme mali zaplatiť za sv. omšu. takú obetu však pravda nemožno zaplatiť niekoľkými korunami, čo dávaš omšu slúžiacemu kňazovi. Akože sa teda máš hodne odplatiť Najvyššiemu Kňazovi, Kristu, za takú veľkú obetu? V odpovedi na to podám ti najprv spôsob, ako máš byť s dokonalou pobožnosťou prítomný na sv. omši.
Pekným zvykom je, keď sa veriaci katolík pri premenení modlieva: „Ježišu, tebe žijem, Ježišu, tebe zomieram, Ježišu, tvoj som v živote a v smrti!" Keď ti tieto slová idú naozaj zo srdca, a keď to aj životom dokazuješ, hľa, toto je tá jedine pravá odplata za obeť, ktorú ti Kristus pri premenení prináša. Takáto odplata Mu patrí celým právom. Lebo tu prichádza Pán, aby za teba žil; aby za teba tajomstva plným spôsobom zomrel a tvojím bol v obetnom stave. Preto sa Mu aj ty máš obetovať, a to sa stane vtedy, keď budeš plniť, čo hovoríš: „Ježišu, tebe žijem, Ježišu, tebe zomieram." Vysvetlím ti, čo tieto slová znamenajú.
„Ježišu, tebe žijem." Krátko pred premenením, na začiatku prefácie, kňaz dvíha ruky k nebu a hlasne hovorí všetkým prítomným: „Hore srdcia!" Tým vyzýva veriacich, aby svoje srdce, svoju lásku, svoju vôľu od zemských hriešnych žiadostí a náklonností odtrhli a Bohu, a Jeho láske venovali. — Sv. Tomáš Kempský pýta sa Spasiteľa, čo má robiť, aby mohol veľkú a Božskú obetu sv. omše hodne sláviť. Odpoveď Kristova znie: „Ako som sa ja na kríži s vystretými ramenami a obnaženým telom za tvoje hriechy Bohu Otcu dobrovoľne obetoval, tak že vo mne ničoho neostalo, čo by som nebol celkom obetoval ako obetu Božského smierenia, tak sa máš aj ty dobrovoľne obetovať mne v obetu čistú a svätú každý deň vo sv. omši so všetkými tvojimi silami a náklonnosťami, tak úprimne, ako len vládzeš. Nič inšieho od teba nežiadam, len aby si sa mi celkom odovzdal. Čokoľvek by si mi dal okrem teba samého, o to nestojím; ja nehľadám tvoje dary, ale hľadám teba samého."
Hľa, Milý Kresťan, keď takto robíš, vtedy aj plníš to, čo hovoríš: Ježišu, tebe žijem! Vtedy už opravdu nežiješ sám sebe, svojej vôli, svojej falošnej láske, ale Jemu. Vtedy svoju vôľu podrobuješ Jeho vôli, vtedy dávaš srdce za srdce, život za život, vtedy uskutočňuješ to, čo hovorí miništrant pri oltári v tvojom mene na kňazovu výzvu: Hore srdcia!, keď odpovedá: „Máme srdcia pozdvihnuté k Pánovi!"
„Ježišu, tebe umieram." Keď si Spasiteľovi takto obetoval svoje srdce, svoju lásku, svoj ďaľší život, nemôže byť, žeby si preň ustavične aj nezomieral. Potom už svoju vôľu nesmieš uplatňovať v nijakých iných veciach, len v tom, čo ti tvoj Spasiteľ dovolí. Oči, jazyk, ruky, nohy, celé svoje telo nesmieš viacej upotrebovať na hriech. Musíš byť akoby slepý, nemý a krivý pre všetky veci, ktoré sa neľúbia Bohu. Tak učiníš telo a dušu neupotrebiteľnými na všetko, čo sa Bohu protiví. Ľútosť, ktorou si sa rozhodne odvrátil od hriechu, a láska, ktorou si sa k Bohu obrátil, ťa pribijú na kríž, aby si nemohol robiť, čo chceš, ale len to, čo On chce. To znamená opravdive odomrieť sebe samému, údy si umŕtviť, telo i s jeho žiadosťami ukrižovať, svoje telo obetovať Bohu, ako živú, svätú a ľúbeznú obetu, ako to učí sv. Pavel.
Keď to pri premenení skutočne činíš, vtedy a len vtedy sa odplácaš Spasiteľovi naozaj pravým spôsobom za obetu, ktorú na kríži za teba priniesol a ktorú pri premenení zasa prináša. Vtedy dávaš oko za oko, jazyk za jazyk, telo za telo, srdce za srdce. Vtedy umieraš sebe a umieraš z lásky k svojmu Pánovi. Ježišu, tebe umieram! Od premenenia nepatríš viacej sebe, ale Jemu: Ježišu, tvoj som v živote a vo smrti." Práve v tom je podstata, jadro pobožnosti k Božskému Srdcu Ježišovmu. Vtedy bude každé premenenie zjavením aj tvojho srdca, tvojej lásky k Spasiteľovi, ako ti každé premenenie zjavuje úprimnú, obetavú lásku aj Jeho Srdca.
Hej, isté je, že keby to, čo ti tvoje ústa hovoria, vždy bola úprimná pravda, keď vyslovuješ túto krátku peknú modlitbu, vtedy by sa aj s tebou stala premena pri každej sv. omši.
Po sv. omši išiel by si domov celkom zmenený. A keby celá kresťanská farnosť v nedeľu pri veľkej sv. omši nič inšieho nevykonala, len túto jedinú kratučkú modlitbu úprimne uskutočnila, bola by nielen cez celú nedeľu, ale aj cez .celý týždeň do nepoznania zmenená. Nežila by viacej sebe, ale len Kristovi, svojmu obetovanému hlavnému Kňazovi.
Milý Kresťan, na všetko toto pamätaj keď sa sberáš na sv. omšu. Keby sa ťa, sberajúceho sa na hlas zvona do chrámu Božieho niekto spýtal: ..Kam ideš?", hľaď, aby si mu mohol povedať: „Prichádza môj Pán a Boh, aby obnovil za mňa obetu kríža. Aj ja idem, aby som sa zaň ukrižoval, a na kríži zomrel za Neho." — A keby sa ťa niekto na zpiatočnej ceste spýtal: „Kam ideš teraz?", aby si mu mohol odpovedať: „Idem, aby som dnes žil pre Ježiša, aby som za Ježiša zomrel, a aby som jeho bol celkom."
A teraz sa ťa, Milý Kresťan, vážne pýtam: Či si už v takomto duchu slyšal aspoň jednu jedinú sv. omšu za celého svojho života? Či si sa od posledného sv. premenenia, na ktorom si bol prítomný, aj skutočne premenil v iného človeka, ktorý je stvorený- v svätosti a spravodlivosti, v Kristu Ježišu? Či žiješ od toho času len preň, len pre zaľúbenie Jeho Srdca?
Kedysi priniesol mi poštár list. V ňom bola opísaná táto udalosť: Istá osoba mala príbuzného, ktorý žil bezbožne. Nechcel vôbec počuť o Bohu a o úcte Matky Božej. Istého dňa dotyčná osoba ho prosila, aby jej občas niečo prečítal z knižky o sv. omši od P. Kochema, že ho za to dobre odmení. Odmena ho lákala. Každý deň jej čítaval asi za hodinu, za čo dostal vždy sľúbenú odmenu — a ešte niečo vzácnejšieho. Pri čítaní vždy mu niečo utkvelo v pamäti, až napokon pocítil, že aj on má akési povinnosti k Pánu Bohu, ktoré dosiaľ veľmi zanedbával. Uznal, že sv. omša je síce jednoduchý, ale tým výbornej ši prostriedok vyrovnať si dlh u Boha. Od vtedy aj on usilovne chodieva na sv. omšu, a necíti sa dobre, keď musí byť bez nej. Raz pri zaopatrovaní chorého veľmi pekným spôsobom preukázal svoju vieru a pobožnosť k prev. Sviatosti oltárnej. A akoby mu Pán Boh chcel zjavne dať na vedomie, že je na pravej ceste, vyslobodil ho zo strašného položenia, a veľkú radosť mu pripravil, ktorá je tým väčšia, že po predošlom jeho hriešnom živote nedalo sa nič dobrého očakávať.
S tým človekom stala sa požehnaná premena pomocou sv. omše. Daj že, Bože, aby sa tak stalo aj s tebou, ktorý toto čítaš, a aby sa kedykoľvek ideš na sv. omšu, vždy vyplnilo na tebe, čo Kristus Pán povedal o pokornom mýtnikovi v chráme. Tento ako veľký, neprávosťami zohvzdený hriešnik prišiel do chrámu na služby Božie a j ako svätý sa navrátil domov. „Mýtnik sostúpil ospravodlivený do svojho domu."