Tieto obety, ako obeta Ábelova, Noemova. Abrahámova, keď obetoval Izáka, Melchizedechova a vôbec obety zápalné a kadidlové pred Archou úmluvy, boli len predobrazmi najsvätejšej obety, ktorú Ježiš Kristus vykonal na kríži, keď seba samého obetoval Bohu na vykúpenie pokolenia ľudského. Ježiš Kristus je kňazom na veky podľa rádu Melchizedechovho a tak aj Jeho kňažstvo nemohlo prestať smrťou na kríži. Kristus totiž nemohol nechať svoju Cirkev bez obety, ale ustanovil, aby sa v Cirkvi neustále obnovovala Jeho nekonečne dokonalá obeta kríža, aby tak skrze ňu aj nám sa ustavične podávali zásluhy smrti kríža.
Preto pri poslednej večeri Ježiš ustanovil obetu sv. omše. Ježiš Kristus uprostred svojich apoštolov pri poslednej večeri vykonal nekrvavým spôsobom tú istú obetu, ktorú na druhý deň konal krvavým spôsobom na kríži. Kristus pri poslednej večeri obetoval svoje telo i krv pod spôsobom chleba a vína svojmu Otcovi nebeskému, keď vzal do svojich svätých rúk chlieb, vďaky činil Bohu, lámal a dával svojim učeníkom, aby jedli, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydá.” Taktiež dal im aj kalich, hovoriac: „Tento kalich je Nový zákon mojej krvi ktorá za vás bude vyliata,” Ďalšími slovami: „Toto čiňte na moju pamiatku”, Ježiš ustanovil, aby sa táto obeta stále konala, aby apoštoli a potom kňazi mail moc tú istú obetu vykonávať, ktorú On sám vykonal, totiž premieňať chlieb na Jeho najsvätejšie telo a víno v Jeho najsvätejšiu krv a tak tajomným spôsobom obnovovať Jeho smrť, čiže preukázať Bohu obetu ktorú Kristus Pán na kríži vykonal.
Sv. omša je teda nekrvavé obnovenie tej krvavej obety, ktorú Ježiš Kristus na kríži vykonal. Sv. omša nie je teda len číre predstavenie a pamiatka smrti kríža, ale je jej skutočné, hoci tajomné obnovenie a sprítomnenie. Obeta sv. omše bola už v starom zákone predpovedaná, skrze Malachiáša proroka, skrze ktorého sám Boh hovoril ľudu Izraelskému: „Nemám zaľúbenia vo vás a darov neprijmem z vašich rúk. Lebo od východu slnca až na západ veľké je moje meno v národoch; a na každom mieste prinášajú mi tymián a obetujú obetu čistú; lebo moje meno je veľké medzi národmi.” (Mal 1, 10-11.) Z týchto slov vysvitá, že Boh židovské obety zavrhuje a namiesto nich ustanovuje obetu čistú, svätú, ktorá sa mu má prinášať na všetkých miestach sveta. Touto obetou nemôže byt iná, ako obeta sv. omše.
Obeta sv. omše bola predznamenaná v mnohých predobrazoch Starého zákona, najmä obetou Melchizedechovou, ktorý obetoval chlieb a víno. V novom zákone zas sv. Pavol obetu sv. omše zreteľne menuje obnovením smrti Ježiša Krista na kríži: „Kedykoľvek by ste jedli chlieb tento a pili z tohto kalicha smrť Pána zvestujete, pokiaľ nepríde.” „Nemôžete odrazu podiel brať pri stole Pána i pri stole diabla.” Alebo: „Márne oltár, z ktorého nemajú moci jest tí, ktorí slúžia stánku.” Tu sa možno pýtať: Či je oltár bez obety? Keď teda kresťania majú oltár, musia mať i obetu. A touto je sv. omša.
POMENOVANIE SV. OMŠE
Táto obeta bola rozlične menovaná. Sami učeníci Pána ju všelijako volali; napr. sv. Lukáš volal ju „lámaním chleba”; sv. Pavol: „večerou Pána” a inde: „účastníctvom krvi a tela Krista.” Najrozšírenejšie a od IX. storočia najviac užívané pomenovanie obety Nového zákona je latinské „missa”, ktoré bolo pojaté do všetkých rečí: slovensky omša, maďarsky mise, nemecky die Messe, francúzsky la messe atď. Toto slovo pochádza z latinského slova mittere, missio – poslať, rozpustiť. Slov „Ite, missa est – choďte, je prepustenie” používalo sa už za dávnych čias prvých kresťanov, keď prepustili katechumenov z kostola pred započatím hlavných čiastok s v. omše. Týchto slov používa sa až podnes pri skončení sv. omše na znamenie, že ľud môže odísť. Vo východnej cirkvi menuje sa sv. omša „liturgiou – obradom”. Keďže za dávnych čias sa za sv. omše vykonávali skoro všetky obrady a vysluhovali sa sviatosti, teda od tohto odvodzujúc, všetky bohoslužobné úkony dohromady volajú sa liturgiou. Od toho zas učenie o bohoslužobných úkonoch volá sa liturgiou, či obradníckym bohoslovím, obradoslovím.